Po havárii ich nik nehľadal. Športovcov v ľadovom pekle zachránil kanibalizmus, ktorý vysvetľujú už 50 rokov
— Foto: Wikimedia Commons Pedro Escobal / Profimedia
O „zázraku v Andách,“ ako 72-dňové utrpenie často nazývajú, vzniklo viacero kníh a filmov.
Piatok trinásteho je dňom, ktorý je opradený strachom a poverami. Počas histórie sa s ním spájalo viacero udalostí a jedna z nich sa stala pred 50 rokmi - 13. októbra 1972. V tento deň nasadlo do lietadla uruguajské ragbyové mužstvo a zamierilo na exhibičný zápas proti Čile. Hoci 45-členná posádka pri prelete nad zasneženými štítmi Ánd spozorovala podozrivé klesanie, nikto nepodliehal panike. Hráčom sa neprisnilo ani v najhoršom sne, čo bude nasledovať. Lietadlo sa už o pár sekúnd zrútilo do ľadovcového údolia a preživší budú musieť prežiť najbližšie mesiace v skutočnom ľadovom pekle.
Zázrak v Andách
Ako uvádza portál History, nehodu pôvodne prežilo 29 ľudí. Zostali však roztrúsení medzi troskami bieleho lietadla, ktoré sa pre prípadných záchranárov letiacich nad ich hlavami stalo neviditeľné. Veľká časť z nich bola zranená. Mladíci si uvedomovali, že v nekonečnom chlade hrajú preteky s časom. Tí, ktorí mali silu a vedomie, okamžite začali ošetrovať vážnejšie zranených.
Nahromadili sedadlá z lietadla, aby vytvorili provizórny úkryt v rozbitom trupe stroja. Tlačili sa tam vo dne v noci. Hliník z operadiel použili na zohriatie snehu, aby si zabezpečili prítok pitnej vody, no jej dávky boli žalostne malé.
Uruguayan Air Force Flight 571 crashed in the middle of the Andes carrying a rugby team on their way to Chile. Of the 45 people aboard, only 16 survived for 72 days—living off the meager rations scavenged from the crash and the meat from the corpses of the dead. pic.twitter.com/7NLcxdabKH
Preživší však čoskoro narazili aj na ďalší problém. Podľa portálu Britannica im mizivé zásoby jedla, vrátane vína a pár čokoládových tyčiniek, začali asi po týždni úplne dochádzať a zamrznutá príroda im neponúkla žiadne jedlo.„Prvý deň som pomaly zjedol čokoládu z arašidov. Na druhý deň som arašidy jemne cmúľal celé hodiny, pričom som si dovolil len občas malé odhryznutie. To isté som urobil aj na tretí deň, a keď som to konečne zhltol, nezostalo tam vôbec žiadne jedlo,“ uviedol po tragédii Nanda Parrado, jeden z preživších.
