Nacisti prišli vyvraždiť dedinu, ale mama ich ukryla hlboko do jaskyne. Prežili tam to, čo ešte nik pred nimi

V podzemí si postavili postele, mali so sebou celkom bohaté zásoby jedla, založili si oheň a nehostinný studený priestor sa razom zmenil na ich domov. Niekto zo skupiny sa dokonca staral o to, že viedol o tomto pobyte záznamy. „Išiel som spať, mal som vankúš a prikryl som sa dobrými prikrývkami. Čo som ešte viac mohol chcieť?“ spomínal Estherin syn Saul.

Prišli esesáci

Mali so sebou vodu, aby sa mohli napiť aj očistiť, ale po prvých 200 dňoch im začali dochádzať zásoby, a to nielen vody, ale aj jedla, uhlia i dreva. Vodu nakoniec získavali z kvapiek, ktoré padali v jaskyni. Jednu fľašu vody mala jedna rodina na jeden deň. „Bol som taký smädný, že som chcel vyjsť von z jaskyne a bolo by mi jedno, či ma zabijú. Len som chcel trochu vody,“ spomínal Saul. Kým ale stihol odísť na povrch, dnu prišli nečakaní hostia. Esesáci, ktorí si vonku všimli mamu Esther a nasledovali ju. 

Prečítajte si tiež: Lívia i celá jej rodina prežili holokaust: Aj niektorí esesáci boli ľudskí, keď do nich doletelo srdce

Keď na ňu namierili zbraň, nebojácne na nich zavrieskala: „Čoho sa tu bojíte? Prehrá Führer vojnu, pretože tu žijeme?“ Esther však nebola presvedčivá. Hoci ju esesáci ušetrili, niekoľkých ľudí vzali so sebou do miestneho väzenia. Tí, ktorí prežili, rýchlo utekali hlbšie do podzemia, až kým neprišli do Kňažskej jaskyne. Bola bezpečnejšia, ale zároveň brutálnejšia.

Museli spať v skupinkách

Boli v nej časté závaly pôdy, bola klzká i nebezpečná a ukrývajúci si v nej vyrobili takmer nezdolateľný vchod. Vždy tam totiž stál muž so sekerou, ktorý chcel počuť od prichádzajúcich, ktorí chodili pre jedlo a drevo, heslo. Ak by ho nepovedali, odsekol by im nohy. 

Článok pokračuje na ďalšej strane: