Nacisti prišli vyvraždiť dedinu, ale mama ich ukryla hlboko do jaskyne. Prežili tam to, čo ešte nik pred nimi
Keby som nemal túto mamu, nežil by som, hovoril syn o odvážnej mame Esther.
Zvyšok skupiny prežil len vďaka tomu, že potravu hľadal vonku len v noci. Hlboko pod zemou si 38 ľudí postavilo veľmi provizórne sprchy a latríny. S niekoľkými sviečkami a trochou lampového oleja sa museli pohybovať jaskyňou v takmer úplnej tme. Ich ruky aj nohy sa naučili rozpoznávať trhliny, skaly aj zákruty, a tak poznali jaskyňu ako vlastnú dlaň. Aby prežili veľkú vlhkosť a zimu, spali v skupinkách 18 až 20 hodín denne a ostatné hodiny museli pracovať, aby sa zahriali teplom. Vodu aj naďalej zbierali z kvapiek, ktoré padali zo stropu a stien. Keď si už mysleli, že v jaskyni všetci prídu pre nedostatok jedla a pitia o život, započuli hlučné dunenie a paľbu.
511 dní v jaskyni
To, že Rusi porazili Nemcov, sa dozvedeli až o niekoľko dní, keď im to prišiel povedať otec rodiny, ktorého nevideli celé roky. Všetkých tridsaťosem ľudí, ktorí v máji 1943 vstúpili do druhej jaskyne, prežilo až do oslobodenia. Za život vďačili najmä Esther, ktorá rodiny chránila do posledného momentu. Keď vyšli na slobodu, poznamenali, že vstúpili do iného sveta. Ich prežitie je dodnes najdlhším neprerušeným podzemným prežitím v histórii ľudstva. V podzemí boli 511 dní.
„Boli sme šťastní, že sme prežili,“ spomínal Estherin syn Sam. „Potom sa život začal normalizovať, a to je všetko. Snažili sme sa ísť vpred,“ priznal jeho brat Saul, ktorý uviedol, že 20 rokov po vojne sa mu každú noc snívalo, že ho zastrelili. „Zobudil som sa ale živý. Po 20 rokoch tie nočné mory zmizli,“ hovoril. Bratia spolu so svojou rodinou vďačili za život svojej mame, ktorá ich udržiavala v bezpečí. „Keby som nemal túto mamu, nežil by som,“ priznal Saul, ktorý vysvetlil, že aj keď žili v tme ako netopiere, to, že mali jeden druhého, im pomohlo prežiť. Odvážna Esther dlhých 17 mesiacov v podzemí opísala jedinou vetou: „Bojovali sme, aby sme prežili.“