Uznávaný rodinný terapeut Jiří Halda: Deti zasypeme darčekmi a potom im vyčítame, že sú rozmaznané

Sú dnešné deti rozmaznanejšie?

Veľkým problémom je zasypávaniezasypeme detí darčekmi. My sme im tým vlastne zobrali možnosť radovať sa. Pretože radosť môžete mať napríklad z jedného darčeku, ale keď dostane tri, tak tú jednu veľkú radosť musí rozdeliť na tri menšie radosti. A keď ich dostane desať? Tak len pozerá, čo všetko dostalo a stane sa iba majiteľom bez toho, aby sa z toho vôbec tešilo.

Deti takto skazíme a potom im sami nadávame, že sú skazené, rozmaznané. Ukazuje sa pravda, že človek najlepšie funguje v nedostatku, a že tento prebytok nesvedčí vzťahom a zreniu. Doba sa mení príliš rýchlo.

A nestíhame na tú zmenu reagovať?

Teraz sa ako spoločnosť snažíme kompenzovať ten dávny pocit nedostatku. Deťom dávame všetko, čo sme my nemali a deti tak vyrastajú v absolútnom dostatku a neuvedomujú si, že žijú v nadštandarde. Pre nich je štandard to, čo zažívajú. Všimnite si, čo všetko dnes deti nejedia. Jeden výskum ukázal, že dnešné deti nechápu rozdiel medzi pojmami hlad a chuť, pretože jedia iba to, čo im chutí.

Potvrdila mi to minule jedna mamička, ktorá mi rozprávala, ako sedela v kuchyni, keď jej 15-ročný syn prišiel ku chladničke, ktorá bola preplnená jedlom. Otvoril ju, chvíľu do nej pozeral a vyhlásil, že tam nič nie je. Tá chladnička bola pritom plná jedla.

Jasné, že nikomu neprajem nič zlé a už vôbec nie život v nedostatku, ale dnes je tu veľké riziko, že ľudia budú chudobnejší. Možnože si uvedomíme, že normálne je mať chleba a maslo, a to ostatné je nadštandard. Zvyšovali sme si štandard a zabudli sme sa tešiť z toho, aký nadštandard sme vlastne dosiahli. My sa stále chováme, ako ľudia, ktorí sa boja hladu, aj keď máme prebytok.

V knihe Toto mali čítať naši rodičia autorka hovorí, že ak chceme byť dobrým vzorom pre naše deti, musíme pochopiť najskôr seba. Robíme to?

Vaši čitatelia to samozrejme robia, preto ten rozhovor aj robíme a je to veľmi dôležité. Ale zamyslieť sa nad sebou, to je pre väčšinu veľmi náročné. Keď som nedávno prednášal na materskej škole, bola to taká zvláštnosť, pretože to nebola prednáška pre ľudí, ktorí tam chceli byť, ale bola to prednáška po rodičovských schôdzkach, teda tam rodičia byť tak trochu museli.

Hovoril som o tom, koľko chlapov hrá denne na počítači hry a sú na tom závislí. Deti sa na to pozerajú a je veľká pravdepodobnosť, že raz budú rovnaké. Alebo mamičky, ktoré nepustia telefón z ruky a divia sa, že sú deti hysterické, keď mu nechcú ten telefón požičať. To je tragická realita. Tí rodičia, ktorí ma vtedy počúvali mali až modré uši, pretože vedeli, že je to pravda. Ale sami sa nad tým zjavne nezamýšľali. Zamyslí sa nad sebou tak desať, v ideálnom svete len 20 percent rodičov.

Keď som prednášal v jednej škôlke, jedna mama sa mi zverila s tým, že má 20-mesačnú dcéru, ktorá má doma asi 40 lôpt, pretože vždy, keď idú von, tá malá chce novú loptu a ona jej ju kúpi. Opýtal som sa jej, ako chce, aby bola jej dcéra raz skromná, keď si na niečo ukáže a vždy to dostane? Takto to nejde. Tá mamička so mnou chvíľku diskutovala a potom sedela, bola až červená, pretože si uvedomila, že z tej veľkej lásky vlastne dievčatku škodí. Ona ju nechce o nič pripraviť, ale zároveň nechce, aby bola rozmaznaná.

Veľmi rád by som sa na svet díval ružovými okuliarmi, že ľudia majú sebareflexiu, všetci ten nástroj máme, ale nie všetci ho vieme používať a ešte menej ľudí ho aj skutočne používa. Asi ste pochopili, že som veľký skeptik.

Ako ale tie chyby neprenášať na ďalšiu generáciu?

Tá cesta je jedine v osvete rodičov. Dovychovať dospelých. V tomto smere máme zase problém s tým, ako ich namotivovať. Každý rodič, ktorý bol niekedy na rodičovských združeniach, vie, že dnes sú viac menej dobrovoľné. A potom vidíte, že tam ten učiteľ kričí na tých rodičov, ktorí dobrovoľne prišli.

A pritom ten učiteľ chcel najviac rozprávať s tými, ktorí neprišli. Tu musím apelovať aj na politikov, aby sa venovali osvete, aby riskli nejaké politické body a pokúsili sa školstvo reformovať.

Nóri napríklad priamo zriadili inštitúciu, ktorá háji záujmy detí. Rodičia si tam môžu kedykoľvek zavolať, keď si nevedia dať rady. Je to dobré napríklad vtedy, keď sa vám doma rozčuľuje dieťa a vy neviete, čo s tým urobiť, zavoláte na linku, kde vám niekto povie – pokoj, to je vzdor, nenadávajte mu, neustupujte mu, porozprávajte sa s ním.

Po všetkých tých chybách, ktoré robia rodičia, by sme mohli našich čitateľov povzbudiť. Aké sú kroky k tomu, aby sme vychovali šťastné dieťa?

Každý rodič tvrdí, že chce úspešné a šťastné dieťa, ale málokto sa zamyslí nad tým, čo to vlastne znamená. Neznamená to, že rodič dieťaťu naplánuje život a sny a ono to potom splní. Podstatné je chápať, že existuje fenomén s názvom evolučné optimum. To znamená, že ja ako rodič budem pre dieťa hľadať to, čo je preňho optimálne – to, na čo sa hodí, čo mu dovolím, čo mu doprajem.

Poznám stovky rodičov a nielen z Česka, ale aj zo Slovenska a je to ohromná radosť, keď vidíte, že to robia. Stretol som rodičov, ktorí veľmi bojovali so svojím synom, pretože otec sa rozhodol, že chlapec bude hokejista. Jemu to vlastný otec voľakedy nedoprial a on to chcel teraz dopriať svojmu synovi. Ale ten chlapec bol rodený skaut, on chce chodiť do prírody, chce zakladať oheň, hokej ho strašne nebaví. Rozprával som sa s tým otcom a ten začal plakať, keď si uvedomil, že si cez chlapca projektuje svoje vlastné sny. Je veľmi dôležité to rozlišovať. Dobrým rodičom je až ten, kto chápe, že jedna vec je to, čo sa deje vo mne, ale druhá vec je to, čo si myslí a cíti dieťa. A nemusí to byť to isté.

Ako civilizácia sa budeme musieť zamyslieť nad tým, že existuje jedna kľúčová sociálna kompetencia, a tá sa volá rešpekt. Keď má rodič rešpekt k citom a snom svojho dieťaťa a chce, aby z neho vyrástla šťastná a úspešná bytosť, musí si uvedomiť a rešpektovať, že úspešný napríklad neznamená vysokoškolák. Úspešný znamená, že sa človek cíti vo svojom živote dobre, že je sám sebou. A môže byť pokojne úspešným stolárom, nemusí byť právnik. Úlohou rodiča je hľadať optimum dieťaťa, podporovať ho v tom a radovať sa z toho, že sme dosiahli jeho spokojnosť. Nie našu z toho, že sme si splnili vlastný sen.

Často spomínate pojem „spokojné dieťa“. Koho si pod tým máme predstaviť?

Článok pokračuje na ďalšej strane: