Uznávaný rodinný terapeut Jiří Halda: Deti zasypeme darčekmi a potom im vyčítame, že sú rozmaznané

Často spomínate pojem „spokojné dieťa“. Koho si pod tým máme predstaviť?

Spokojné dieťa je dieťa, ktoré sa cíti rešpektované v tom, čo je preňho prirodzené. Napríklad ľudia si myslia, že spokojnosť dieťaťa je postavená na tom, že mu nič nechýba, ale to nie je pravda. V skutočnosti okamih šťastia, okrem pocitu bezpečia, je pre dieťa chvíľou, kedy prekoná svoje momentálne možnosti.

Spokojné dieťa je dieťa, ktoré prekoná zmysluplný stres a má z toho veľkú radosť. Dnes deti pred všetkým ochraňujeme, cestičky im vopred prechodíme a pritom, keď dieťa napríklad samo vylezie na kopec, naraz sa cíti ako hrdina, pretože ono rastie na prekonávaní zmysluplných stresových situácií.

Nikdy si dieťa nepochutná na lepšom jedle, ako na tom, ktoré si prvýkrát pripraví samo. Ten pocit, že som opäť zvýšil svoj kredit, urobil som niečo užitočné pre seba a možno aj pre ostatných, to sa nedá nahradiť. Deti túžia uspieť, túžia byť ocenené a túžia mať svoju sociálnu rolu, pretože vaša sociálna cena vás vo svorke ochraňuje. Spokojné dieťa je v skutočnosti dieťa, ktorému doprajeme pocit, že je pre nás hrdinom, že je schopné, prínosné a užitočné.

A čo domáce práce?

Ja som veľkým popularizátorom domácich detských prác. Dieťa bude upratovať veľmi rado, ale iba vtedy, keď rodičia neberú upratovanie ako stres. A to si mnohí neuvedomujú. Deti kopírujú emócie, ktoré sa na tú činnosť viažu od ich rodičov. Keď mamička povie – poď pôjdeme teraz spolu upratovať, to bude paráda, ako dáme veci na svoje mieste – alebo nakričí na dieťa, aby si zmizlo upratať svoje veci, pretože tam má príšerný bordel, to sú dva rôzne prístupy. Ktorú mamu by ste vtedy chceli mať?

Keď napríklad idete s deťmi na výlet a rozprávate sa s nimi, zistíte, že vtedy neriešia, že ich bolia nohy, ale keď im vykričíte, že sú pomalé a lenivé, ničomu to nepomôže. Nedávnom som tu mal známych a kamarát na jeho osemročnú dcéru povedal – pozri sa, aká je to bacuľka, ona nemá ani žiadnu kondičku. A ja mu hovorím, kamarát, akú by mala mať kondičku? Veď má osem rokov. Ona si nemôže ísť sama zabehať do parku, nepôjde na turistiku. Kritizoval ju za to, čo ju sám nenaučil. Je nutné si uvedomiť k čomu tie deti vedieme, ale aj to, ako sa pri tom správame.

Sám si spomínam na otca, ktorý nás ako deti vždy popri práci popoháňal, ale keď sme robili tú istú vec s jeho kamarátom, ktorý sa s nami popri práci aj rozprával a nebol nervózny, ja som aj zabudol na to, že rezať drevo je otrava. Zrazu to bola zábava. Na to treba myslieť. Spokojné dieťa nie je to, ktoré nič nemusí. Spokojné dieťa je to, ktoré niečo dokázalo a cítilo sa pritom v pohode a bezpečne.

Platí aj stará známa rovnica, že spokojná mama = spokojné dieťa?

Je to pravda, o spokojnosť dieťaťa sa stará mama, takže je to začarovaný kruh. Nezabudnime, spokojná mama je mama, ktorá rieši detskú nespokojnosť správnym spôsobom. Predstavme si, že dieťa obeduje a len sa s tým jedlom hrá. Čo urobí mama? Môže sa rozčúliť, môže jej to prísť ľúto, pretože sa s tým varením nadrela. Ale v skutočnosti môže povedať – tak nejedz, ale je to jediné jedlo, ktoré dnes dostaneš. A keď sa dieťa vráti o hodinku hladné, opäť mu navrhne, že dostane len to jedlo, ktoré jednoducho navarila, a to dieťa ho nakoniec zje. Nakoniec bola mama spokojná a pritom riešila konfliktnú situáciu a aj dieťa bolo nakoniec spokojné.

Čím je mama viac sebaistá, tým je spokojnejšia. Všimnite si, ako zle deti reagujú na materskú neistotu. Keď mama rieši situáciu neisto, tak je dieťa nahnevané na tú neistotu. Kto si má vedieť rady, keď nie mama? Ale mama, ktorá je sebaistá, má to dieťa pohodovejšie.

Materstvo je strašná drina, ale mama si ho dokáže užiť o to viac, keď má istotu. Materská istota je ale závislá ešte od jedného javu, a to je rešpektujúci partner. My to spoločne s Marekom Hermanom (pedagóg a lektor, pozn. redakcie) hovoríme chlapom dookola, aby veci robili v tom spoločnom živote tak, ako si to praje žena. Pre ňu je ten partnerov rešpekt jeden zo zdrojov vnútornej istoty. Nerešpektovaná žena nemôže byť spokojná. Chlapi zo seba vo vzťahu robia dôležitejších, ale pritom muž má byť v rodine tým, ktorý vytvára zázemie žene tak, ako to ona potrebuje.

Veľkou témou na vašich prednáškach je to, že sa dospelí častokrát správajú ako deti. Prečo to tak je?

Má to niekoľko dôvodov. Určite aj vy vo svojom okolí poznáte ľudí, ktorí majú 55, ale tvária sa, že majú 22. Tento infantilizmus je niekedy len napodobňovaním, ale aj životnou skúsenosťou z detstva.   

Ako sme hovorili, dieťa by sa malo do troch rokov kúpať v priazni rodičov, má dostať všetko, čo sa týka emocionálnych istôt. My sme ale tie istoty nahradili materiálnymi, čo je blbé, pretože tam stále zostáva tá požiadavka na tú pozornosť. Potom ju túžime nájsť, keď sme dospelí, ale robíme to ako deti.

Potom je tu aj dôležitá vec. Nezažívame žiadne prechodové rituály – napríklad prechod do prvej triedy. Vtedy by mali rodičia uzavrieť to, že napríklad ich dcéra už viac nie je batoľaťom, ale školáčka a povedať jej, čo to bude pre ňu znamenať. Povedať jej, že aj keď príde o škôlku, získa školu. Prechodový rituál uzavrie to staré, ale otvorí to nové. Keď niektoré veci neuzavrieme, potom sa prejavujú v tom infantilizme a v tom, že sa správame ako deti.

Na druhej strane sa deti častokrát vedia správať ako dospelí alebo dokonca ako rodičia. Prečo?

V Česku máme pesničkára, ktorý v jednej piesni spieva – zostarla skôr než dospela. To sa stane napríklad vtedy, keď rodičia prežijú s deťmi rozvod, ktorý vôbec nezvládajú a tomu dieťaťu neostane nič iné iba sa vyrovnať s vecami, ktorým vôbec nerozumie. Vidíte to na tých deťoch – správajú sa zodpovedne bez toho, aby tomu rozumeli.

Okrem toho rodičia dnes podceňujú to, že dieťa nikdy nesmie mať nad rodičom prevahu. Dnes si deti môžu vyberať – keď sa im nechce ísť do škôlky, nejdú. Môžu si vybrať či pôjdu na dovolenku do Tuniska alebo do Egypta. Päťročné deti dostávajú zrazu úlohu rozhodovať za dospelých. To je zle, pretože deti sa učia rozhodovať tak, že vidia, ako sa rozhodujú ich rodičia. Úplne najväčší problém je, že deťom dávame prevahu nielen nad dospelými, ale mladší súrodenci majú prevahu nad tými staršími.

Predstavte si, že máte tri roky, ste malá, máte doma mladšieho súrodenca. Rodičia vám budú tvrdiť, že už ste tá veľká sestra, veľké dievča. A čo iné vám ostane, ako to, že budete rodičom veriť? Naraz vidíte, ako dievčatko zvážnie, tvári sa zodpovedne, pretože nemá na výber. Napodobňuje dospelú mamu. Ľudia robia hrozné chyby, pretože delegujú zodpovednosť na deti, ktoré nie sú primerané ich veku a chápaniu.

Z výskumov vyplýva, že „dospelými deťmi“ sa stávajú najmä najstarší súrodenci. Kde sú hranice toho, čo môžeme zveriť na starosť dieťaťu?

Článok pokračuje na ďalšej strane: