Uznávaný rodinný terapeut Jiří Halda: Deti zasypeme darčekmi a potom im vyčítame, že sú rozmaznané

Z výskumov vyplýva, že „dospelými deťmi“ sa stávajú najmä najstarší súrodenci. Kde sú hranice toho, čo môžeme zveriť na starosť dieťaťu?

Viesť deti k zodpovednosti je na prvom mieste, ale je to vecou vzoru. Keď ste ako dospelá osoba zodpovedná, tak vám ani nenapadne zaťažovať svoje deti zodpovednosťou napríklad za mladšieho súrodenca, ktoré je ešte len bábätko. To je nezmysel. Vy môžete viesť deti k zodpovednosti za druhých jedine vtedy, keď môžete to druhé dieťa zaťažiť zodpovednosťou za to prvé. Keď máte päť rokov a vaša sestra má tri, nemôžem povedať, aby sa tá staršia starala o mladšiu. Musím povedať, nech dávajú pozor na seba navzájom. V tej chvíli vytvoríte spojenectvo, ktoré deti vedú k tomu, aby neboli ľahostajné k tomu, čo robí ten druhý. Ale akonáhle zaťažíte zodpovednosťou toho staršieho, tak ho zaťažujete niečím, čo sa mu vôbec nevôjde do hlavičky a zároveň nedávate priestor pre toho mladšieho, aby raz niesol zodpovednosť aj on. 

Mňa raz navštívila pani, ktorá mala hrôzu z dotyku vo vode. Znie to bizarne, ale dostali sme sa k jadru jej traumy. Keď bola tretiačkou na základnej škole, rodičia jej hodili na krk mladšiu sestru, o ktorú sa mala starať na kúpalisku. Tú sestru niekto strčil do vody, a keď zistila, že sa sestra topí, skočila za ňou. Samozrejme, že rodičia nakričali na tú staršiu sestru, pretože mala dávať väčší pozor. V nej potom ostala taká veľká trauma, že sa do dospelosti bála dotyku vo vode. Rodičia ju vytrestali za to, že nedohliadla na mladšiu sestru. Pritom to boli rodičia, ktorí neúmerne zaťažili malé dievčatko.

Deti sa môžu chovať ako rodičia nielen prakticky, ale aj emocionálne. Ako sa tomu vyhnúť?

Rodičia hlavne deti nemajú zavaliť svojimi vlastnými problémami. Nie je zlé, keď rodičia pred deťmi diskutujú o niečom, o čom majú diskutovať, ale nemajú sa pri tom zraňovať. Jedna vec je téma, ktorú musíme vyriešiť, ale druhá vec je, keď sa pri tom hádame. Pritom deti sú tie, ktoré by mali zaťažovať rodičov svojimi vlastnými emóciami.

Všeobecne sa deti málo pýtame na to, ako sa majú, ako sa cítia, čo sa im snívalo, čo by radi robili. Nevieme špecificky cieliť na detské optimum. Deti o sebe musia hovoriť.

Keď sa v dieťati deje niečo, čo mu je nejasné, napríklad puberta, a my mu to nevysvetlíme, uveria takzvanému „strašidlu“. Budú sa báť niečoho, čo ani neexistuje. Rodičia nemajú zaťažovať deti svojimi nevyriešenými problémami. Nepýtame sa detí, či sa máme rozviesť alebo nie, ale robíme chybu aj vtedy, keď im o ničom nepovieme. Len raz uvidia, ako otec odíde z domu bez vysvetlenia. Deti môžu byť pri tom, keď rodičia riešia problémy, ale nemôžeme zaťažiť deti tým, aby to za nás vyriešili.

Máte na záver kľúčovú radu, na ktorú by si rodičia mali spomenúť v krízových situáciách?

To, čo deti potrebujú je, aby rodičia boli dostatočne citliví, aby chápali, čo to dieťa potrebuje. Nebojte sa uznať chybu, nebojte sa o všetkom spolu hovoriť, pretože výhoda toho mať deti je, že rastiete spolu s nimi. Deti nerastú s dospelými, dospelí rastú s deťmi.

Keď vaša mama s vami nemala trpezlivosť a teraz zažívate vzdor vlastného dieťaťa, môžete sa zachovať ako vaša mama alebo si môžete povedať - nie, veď také správanie som brala ja ako dieťa ako krivdu, možno to má aj iné riešenia. Ak sa rozhodnete reagovať inak, vaša mama vám môže hovoriť, že takto sa to nerieši, ale vy máte možnosť spraviť si to po svojom. Mohli ste zreplikovať chybu svojej mamy alebo to urobiť správne. Rodič nemá byť bezchybná bytosť, je to taká alchýmia a je dobré, keď je tá alchýmia radostná. To, či budete spokojný, je nakoniec len vaše rozhodnutie. Ovládajú nás nálady, ktoré sme zažili, ako deti, ale dospelý človek má možnosť sa preladiť.

Rodičom odporúčam, aby nejednali v afekte, a keď nevedia, ako sa majú zachovať, tak nech sa v každom prípadne zachovajú vľúdne. Tou vľúdnosťou odložia možnosť riešiť tú situáciu a medzitým si môžu rozmyslieť, ako to môžu urobiť. A to, čo si majú rozmyslieť, je uvedomiť si, čo by si priali v takej situácii zažiť ako deti. Čo by chceli, aby ten rodič urobil? Stačí sa len trochu zamyslieť nad tým, čo by si priali, aby ten rodič spravil, keď boli oni sami deťmi.