Priateľské rozdelenie Slovákov a Čechov malo ohromný ohlas vo svete, spomína Kňažko. Prešlo už 30 rokov
Samostatný štát sme získali dnes, presne pred 30 rokmi.
Najrukolapnejším dôkazom správnosti rozhodnutia o rozdelení bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na dva samostatné štáty je fakt, že aj po troch desaťročiach panujú medzi Čechmi a Slovákmi nadštandardné vzťahy. "A neplatí, že ich máme napriek tomu, že sme sa rozdelili. Máme ich práve preto, že sme sa rozdelili!" V rozhovore k 30. výročiu rozdelenia ČSFR to zdôraznil Milan Kňažko, jeden z najvýraznejších predstaviteľov Novembra '89, ponovembrového diania i kreovania novodobej slovenskej štátnosti. Samostatný štát sme získali dnes, presne pred 30 rokmi.
Čas je najprísnejší sudca
To, čo sa teda oficiálne zavŕšilo 1. januára 1993 vnímate ako vyslovene pozitívny historický moment?
Áno a som presvedčený, že to potvrdil i ten najobjektívnejší a zároveň najprísnejší sudca – čas. Sú samozrejme takí, ktorým prekáža, že to vyšlo, ale práve preto, lebo sme sa dokázali na rozdelení dohodnúť, sme odstránili všetky možné zdroje konfliktov a nedorozumení živené špekuláciami o tom, kto na koho dopláca.
Historici sa viac-menej zhodujú v tom, že rozdelenie bolo logickým vyústením konfrontácie medzi snahou Slovákov o štátotvornosť a výraznejšiu akceptáciu na medzinárodnej scéne a českým, skôr centralistickým ponímaním štátu. Ako ste vy vnímali ten ponovembrový vývoj, keď sa hneď neskloňovalo slovo samostatnosť?
V prvých slobodných ponovembrových voľbách v júni 1990 som bol jedným z volebných lídrov a verím, že aj strojcov víťazstva Verejnosti proti násiliu (VPN). V našom programe som veľmi podporoval takzvaný národný pilier založený na snahách dospieť k vytvoreniu naozaj autentickej federácie Československa. Lebo, a to korešponduje aj s názorom historikov, od roku 1969 sme síce mali federáciu, ale len na papieri. Krajina bola silne centralizovaná z Prahy, Slovensko bolo aj podľa administratívnoprávneho usporiadania skôr regiónom. Keď som nastúpil ako minister bez kresla do slovenskej vlády, začal som sa zaujímať o princípy Európskej regionálnej spolupráce, ktorá vtedy združovala takmer 170 európskych regiónov a rozvíjala vzájomnú spoluprácu v oblasti kultúry, vzdelávania, ekonomiky. Základným kritériom participácie v tomto združení bolo to, že člen bol druhým územným celkom po štáte a má svoje volené orgány, čo Slovensko spĺňalo. Zo zahraničného útvaru Úradu vlády SR som preto vytvoril Ministerstvo medzinárodných vzťahov (MMV) SR. Upozorňujem medzinárodných, nie zahraničných vzťahov, lebo sme rešpektovali federálne ministerstvo a oficiálnu federálnu zahraničnú politiku štátu.
Napriek tomu vznik MMV sa nestretol u všetkých s porozumením, najmä česká strana to kritizovala.
No, nielen česká. Predstavte si, že aj pre časť VPN, vedenú Fedorom Gálom a Petrom Zajacom bolo MMV tŕňom v oku. Poukazovali na to, že vytvorenie takéhoto ministerstva podkopáva úsilie vytvoriť autentickú federáciu s rovnocenným zastúpením Česka a Slovenska v ústredných orgánoch štátu i diplomatickom zastúpení v zahraničí. To bola, samozrejme, hlúposť, veď práve tento princíp 1:1 im bol proti srsti. V prípade námietok vtedajšieho federálneho ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera, ktorý vo vzniku MMV videl narušenie jednotnej zahraničnej politiky, som ho musel upozorniť na to, že súčasťou zahraničnopolitických záujmov je oblasť regionálnych vzťahov a my sa naším zámerom orientujeme práve na túto regionálnu spoluprácu bez spochybňovania štátnej zahraničnopolitickej línie. Napokon, na našu aktivitu, ktorú hneď od začiatku podporila nadviazaná spolupráca s významnými regiónmi ako Flámsko, Bavorsko, Valónsko či Katalánsko, zareagovali aj Česi vytvorením tamojšieho vládneho orgánu – na čele stála Viktória Hradská.
Slovákov prezentovali ako Čechov
Ministerstvo medzinárodných vzťahov okrem rozvíjania regionálnej spolupráce nepochybne výrazne prispelo k poznateľnosti Slovenska v zahraničí.
Iste si všetci, ktorí sme zažili tú dobu, pamätáme, ako boli Slováci prezentovaní ako "Czechs", či už išlo o hokejistov, alebo kardinála Tomka vo Vatikáne či opernú hviezdu Petra Dvorského. Bolo logickým úsilím nášho ministerstva, aby sa vo svete viac zviditeľňovalo Slovensko, jeho reprezentanti i kultúra. Viete, veď v tom je práve úplne logický proces, ktorý sa udial. November '89 bol oslobodením aj v zmysle identity a identifikácie seba samého, na čo malo reagovať aj ponovembrové usporiadanie štátu tak, aby Československo bolo skutočne autentickou federáciou.
Žiaľ, tieto vízie sa nenaplnili. Prečo napokon tie snahy o spravodlivejšiu, reálnu federáciu, stroskotali? A to napriek tomu, že o tejto téme sa rokovalo i na úrovni vlád a národných rád, dokonca sa objavila aj myšlienka "dvojdomčeka", teda de facto konfederácie.
Myslím si, že veľmi trefne to vystihuje český historik Pavel Kosatík vo svojej knihe Slovenské storočie, ktorým približuje vývoj Slovenska vo vzťahu k Česku za posledných sto rokov. Naozaj kľúčová je v tejto knihe myšlienka, že pre krajinu, ktorá je dvakrát taká veľká, je ťažké akceptovať rovnocenné vzťahy s o polovicu menšou stranou, ktorá však nič menšie žiadať nemôže. To vnímanie unitárneho štátu s centralistickým riadením bolo na českej strane vždy veľmi silné, nechceli sa zmieriť s tým, že by to malo byť inak. O to viac, že na českej strane existoval napríklad aj názor, ktorý slovenčine nepriznával status jazyka, ale len vetvy, nárečia češtiny. Toto deklaroval kedysi Edvard Beneš, ja osobne som sa s takýmto názorom stretol ešte aj na začiatku 90. rokov na medzinárodnej konferencii vo Francúzsku, keď ho prezentoval český novinár a politik Peter Uhl.
Svet bol z nášho rozdelenia ohúrený
Článok pokračuje na ďalšej strane:
