Priateľské rozdelenie Slovákov a Čechov malo ohromný ohlas vo svete, spomína Kňažko. Prešlo už 30 rokov

Opäť teda narážame na konfrontáciu slovenských snáh o rovnocennejšiu pozíciu a český postoj k Československu.

S tým, že nesmieme opomenúť celkovú geopolitickú situáciu v strednej a východnej Európe. Nie sme izolovaný ostrov, žijeme v nejakom kontexte a vôbec nie je náhodné, že ani Sovietsky zväz ako postkomunistická federatívna republika, ani takzvaná federatívna republika v Juhoslávii a napokon ani takzvaná federácia v Československu, neprežili obdobie demokratizácie po páde komunistických režimov. Nám slúži ku cti, že na pozadí napätej situácie a takmer občianskej vojny v Sovietskom zväze a vojny na Balkáne sme si my, ako priatelia, sadli za stôl a ako priatelia sme sa aj rozišli. To malo ohromný ohlas vo svete a umožnilo to aj veľmi rýchlu medzinárodnú akceptáciu. Hneď 1. januára 1993 sme boli akceptovaní vo všetkých relevantných krajinách bez akýchkoľvek námietok, ako pokračovatelia medzinárodného kontextu Československa. Čo je tiež dôležité, že sme na Slovensku zamedzili silným tendenciám odvíjať novú samostatnosť Slovenska od tradícií Slovenského štátu.

Dosiahnuť čo najširšiu medzinárodnú akceptáciu a tiež porozumenie vývoja smerujúceho k rozdeleniu spoločného štátu bolo ďalšou úlohou ministerstva medzinárodných vzťahov, ktoré sa v auguste 1992, keď už bolo dohodnuté rozdelenie, premenovalo na Ministerstvo zahraničných vecí SR. Ako ste vnímali vtedajšie rozhovory, ktoré ste aj vy viedli so zástupcami diplomatických zborov i predstaviteľmi vlád v zahraničí?

Úsilím, ktoré sme vtedy vyvinuli, sme získali, dá sa povedať bezproblémovú akceptáciu, snáď len s výnimkou Maďarska, ktoré robilo obštrukcie. Samozrejme, otázka, ktorá zaznievala v tom čase zo zahraničia sa týkala obavy z možného zopakovania balkánskeho scenára. Samotný vývoj rokovaní o rozdelení a postup oboch strán v Československu však presvedčili zahraničie o nenásilnom, konsenzuálnom riešení, čo, ako som už povedal, zahraničie mimoriadne oceňovalo. Naším úsilím bolo, samozrejme, vysvetliť aj slovenský postoj. Veľmi by som v tomto prípade ocenil prácu všetkých mojich spolupracovníkov. Len pripomeniem, že na ministerstve vtedy začínali aj exminister Ivan Korčok a jeho nástupca na čele MZV Rastislav Káčer. A ich mená spomínam s hrdosťou, lebo potvrdzujú, že sme mali dobrý odhad na ľudí, ktorí budú pracovať pre Slovensko.

Súkromná dohoda Klausa a Mečiara?

Vy ste mali pomerne intenzívne kontakty s predstaviteľmi Francúzska a ministrom zahraničných vecí Rolandom Dumasom. Ako vlastne brali Francúzi rozdelenie Československa? Predsa len, Francúzsko malo výrazný podiel na vzniku 1. Československej  republiky, rozdelenie spoločného štátu tak mohlo vytvárať aj vyslovene negatívne reakcie.

Vo Francúzsku mi pomohli moje osobné kontakty, ktoré som získal na prelome 60. a 70. rokov, keď som tam žil. Poznal som preto aj Jacka Langa, ktorý bol na začiatku 90. rokov ministrom kultúry a prostredníctvom neho som nadviazal úzky kontakt aj s vtedajším ministrom zahraničných vecí Rolandom Dumasom. Treba povedať, že Francúzi spájali Československo najmä s osobnosťou Milana Rastislava Štefánika – Slováka, ktorý bol aj francúzskym občanom, francúzskym generálom. Práve jeho vnímali ako ústrednú postavu majúcu najväčšiu zásluhu na zrode dohody a podpory Francúzska pre vznik prvej republiky. A prostredníctvom autority Štefánika chápali Francúzi aj emancipačné snahy Slovenska.

Ani medzinárodná akceptácia rozdelenia a nástupnických štátov nezabránila tomu, aby u nás doma časť spoločnosti nespochybňovala legitímnosť novej reality. Ako ste vnímali i dodnes opakované vyjadrenia, že rozdelenie bolo súkromnou dohodu Václava Klausa a Vladimíra Mečiara, nie vôľou obyvateľov na oboch stranách Moravy?

Viete, je potrebné v tomto prípade vyvrátiť mýty. Hovorí sa napríklad, že väčšina to nechcela. Pardon, ale kde bola tá väčšina? Ak sa vyjadruje väčšina, naozaj to cítite a vidíte na masových prejavoch, keď sú na námestiach desaťtisíce ľudí. Dialo sa niečo také v Česku alebo na Slovensku? Áno, hovorilo sa možno o nejakých prieskumoch, no prieskum odráža nejaké indície. Keď však prišlo k rozdeleniu, necelé dva roky po ňom vo voľbách na Slovensku vyhralo HZDS, v Čechách zasa zvíťazila v prvých voľbách po rozdelení ODS. Voľby teda vyhrali strany vedené Vladimírom Mečiarom, respektíve Václavom Klausom, ktorým sa rozdelenie pripisuje. Takže väčšina vo voľbách de facto ratifikovala dohodu o rozdelení. A myslím si, že tým aj ocenila spôsob, akým k rozdeleniu prišlo a akým ho aj Mečiar, neospravedlňujúc jeho neskoršie pôsobenie na čele štátu, dohodol. Opakujem, zoberme si napríklad napätie, ktoré latentne pretrváva medzi Flámami a Valónmi v Belgicku, Angličanmi a Škótmi, tenzie v Katalánsku či v kanadskom Quebecu a porovnajme si to s rozdelením ČSFR. Kultivovaným rozchodom v čase narastajúcich emócií sa vtedy zachránili vzťahy a vzájomnosť, o tom som presvedčený.

Mali sme sa s nimi preto hádať?

Článok pokračuje na ďalšej strane: