Komunisti ju poslali na desať rokov do továrne. Rehoľná sestra však nakoniec zachraňovala duševne choré deti

Keď ju v jeden deň odvážali ozbrojenci so samopalmi nevedno kam, netušila, že je to naposledy, čo vidí svoju milovanú mamu. Vtedy tiež nevedela, že ona sama sa stane mamou, aj napriek tomu, že sa rozhodla byť rehoľnou sestrou. „Mama,“ tak volali sestru Aquanitu duševne postihnuté deti, ktoré chcel komunistický režim skryť pred očami verejnosti, a ktorým ona zasvätila svoj život.

Nič ju nezastavilo

Sestra Aquinata Nagyová, krstným menom Rozália sa narodila v Bratislave. Bola jediným dieťaťom svojich rodičov. Ako dieťa prežila bombardovanie Bratislavy, zničenie mostov medzi Petržalkou a Bratislavou a preto základnú školu vychodila v Hainburgu. Pre Pamäť národa prezradila, že v domácnosti rozprávali v nemčine, maďarčine a slovenčine.

V mladom veku veľmi dobre poznala, čo je to ťažký život. Počas druhej svetovej vojny odvliekl Nemci jej otca z továrne, kde pracoval a tak ostala s matkou sama. Trpeli nedostatkom potravy a niekoľkokrát odpadla od hladu, v škole strácala zrak a silu. Situácia sa pre rodinu nezmenila k lepšiemu ani v roku 1945, po príchode Rusov. Mladú Rozálku mama statočne ukrývala v skrýši v pivnici. V tom čase toto dievča už vedelo, že jej život bude iný, ako si pre ňu vysnívali jej rodičia.

Okrem toho, že bola od detstva veriacou, bola aj veľmi nadaným dieťaťom. Vedela maľovať aj spievať, a tak jej rozhodnutie vstúpiť do kláštora rodinu prekvapilo, ale rodičia jej v tom nebránili. „Ty si ešte mladá, máš len sedemnásť rokov, čakaj trošku, teraz je strašná doba, nevieme, čo bude s našimi nemeckými sestrami, aj s maďarskými, či aj nás nevyženú odtiaľ. Prosím ťa, zatiaľ počkaj, príď sem k nám sa ukázať, ale zatiaľ ťa nemôžeme prijať,“ hovorili jej rehoľné sestry. Vo svojom odhodlaní však Rozália ani sekundu nezaváhala. Odmietla ponuku z dobrej rodiny pracovať ako vychovávateľka detí a v roku 1947 predsa len do kláštora vstúpila.

Desať rokov v továrni

Doba však podobným rozhodnutiam nepriala a krátko po komunistickom prevrate prišla takzvaná akcia R nazývaná aj ako barbarská noc, kde sestry odvážali ako zločincov. „Tridsiateho augusta obklopila náš kláštor ľudová milícia, a tak sme si smeli vziať len to najpotrebnejšie, do jednej tašky sme si dali breviáre, modlitby, a do jedného kufríčka alebo tašky sme si nahádzali spodné prádlo. Nástup, pred naším kláštorom stál autobus. Helka skočila pre moju mamičku do Petržalky. A tak, keď som nastupovala do autobusu, stála mamička tak ďaleko asi ako toto okno tam od autobusu,“ spomínala na krutý moment sestra Aquinata, ktorá vtedy netušila, že svoju mamu vidí poslednýkrát.

„Sme nevedeli, čo sa stane, kam nás vezú, či do Ruska, či do koncentráku, nikde. Sedeli tam nejakí traja chlapi vnútri a jedna žena, to sme nevedeli, že sú už z továrne z Čiech,“ priznala pre Ústav pamäti národa.

Rehoľné sestry skončili pri ťažkej práci vo fabrikách, pri neživých strojoch, Rozália však túžila pracovať so živými ľuďmi. „My sme sa zasvätili našimi sľubmi - chudoba, čistota, poslušnosť a vyučovanie mládeže. Máme štyri sľuby. My berieme všetko z rúk Božích. Kam nás vyviezli, tam sme stopercentne pracovali,“ pokračovala ďalej. Nasledujúcich desať rokov pracovala Rozália so spolusestrami v bavlnárskej továrni Benár v Benešove nad Ploučnicí. Sestry aj napriek zákazom zaplnili kostoly na nedeľných omšiach, pomáhali krstiť deti aj sobášiť, čím sa stávali tŕňom v oku ateistického režimu. Bolo potrebné rehoľníčky ešte viac izolovať. Ako vhodná alternatíva sa núkali štátne opatrovateľské ústavy.

Článok pokračuje na druhej strane: