Komunisti ju poslali na desať rokov do továrne. Rehoľná sestra však nakoniec zachraňovala duševne choré deti

Podľa údajov Ústavu pamäte národa bolo v roku 1961 desať sestier prevezených do vznikajúceho detského ústavu v českých Čížkoviach. „Mali sme tam 28 detí, no len pánboh vie, čo sme si tam prežili. Prišla najhlavnejšia pedagogička z Prahy a tá, keď to videla, tak si chytila hlavu a povedala, že sme sa úplne zbláznili,“ spomínala. Nemali kde poriadne bývať, kde variť, v katastrofických hygienických podmienkach postupne v priebehu jedného roka dom vyčistili, dostavali kuchyňu a uspôsobili na starostlivosť o duševne postihnuté deti, ktoré neustále pribúdali a ktoré roky zanedbávali.

Deti ako jej vlastné

Sestry, profesionálne učiteľky, so zdravotníckym vzdelaním, nadaním na hudbu, maľbu, v krátkom čase s chorými deťmi dosahovali vynikajúce výsledky. Niekoľko detí sa im podarilo dostať do pomocných škôl, naučili ich čítať a písať, na požiadanie z Prahy vypracovali plán pedagogickej činnosti s postihnutými deťmi. Čížkovice sa stávali ukážkovým ústavom pre celé Československo.

Vítali odborné návštevy zo spriateleného zahraničia, časom robili i vlastnú trojmesačnú diagnostiku úrovne postihnutia dieťaťa. S deťmi chodili na brigády, absolvovali výlety, sestra Aquinata sa venovala tiež ich hudobnej a dramatickej výchove, logopédii a výučbe náboženstva. „U detí to bolo úžasné. Tie deti tak priľnuli k nám a rodičia nás mali radi, lebo videli ten pokrok. Ako sa rozvíjali, aj keď boli postihnuté,“ vysvetlila pre Ústav pamäti národa. Deti jej hovorili mama a ona ich skutočne vnímala ako vlastné. Ona sa v tom čase vďaka listu dozvedela, že už nikdy neuvidí svoju vlastnú mamu.

Nechcela spraviť dieru do sveta, iba pomôcť

V ústave vydržala dvadsaťštyri rokov. Rozhodujúcim okamihom pre podanie výpovede boli pre rehoľníčky zámery vedenia podporovať u zverencov sexuálny život. „Povedali, že tie deti sú ukrátené o veľké citové zážitky, tak chceli zaviesť párenie detí. Tak sme povedali – koniec. To si robte sami, ale my v tom spolupracovať nebudeme. Dali sme výpoveď,“ spomínala na rok 1985, kedy odišla pracovať do charitného domu v Rubáni, kde pôsobila až do roku 1993, keď sa vrátila do svojho materského kláštora.

„Čo Pán Boh dal, to mu vraciam. Ja som vôbec nemyslela, že by som nejakú dieru spravila do sveta. Otec to veľmi ťažko znášal. Môj otec mi to hádam do smrti neodpustil, že som sa stala sestrou. Ale ja som bola veľmi šťastná v reholi, a nikdy by som s nikým nemenila. A to čo mi Pán Boh dal, tie dary, tie som využila,“ priznala pre Pamäť národa. „Každú nedeľu som hrala štyri omše, večer ešte požehnanie. Hrala som u detí na gitare, na harmonike, na klavíri, na organ. Mala som radostný život, mne nič nechýbalo. Ja som bol tak skromne vychovaná doma. Tak som nemala žiadne požiadavky. Bola som spokojná s tým ako mi to Pán Boh každý deň poslal,“ dodala vďačne na záver.