Najväčší únos v histórii Československa si doma ani nevšimli. 66 mužov, žien aj detí držali v Angole v zajatí 84 dní

Prešli 1.300 kilometrov pešo v drsnej africkej prírode a v neľudských podmienkach – muži, ženy aj deti. Niektorí strávili ešte rok v zajatí. Skupina šesťdesiatich šiestich občanov vtedajšieho Československa sa stala obeťou občianskej vojny v Angole, keď sa jej násilne zmocnili príslušníci UNITA (Národný zväz za úplnú nezávislosť Angoly). Od rukojemníckej drámy, ktorá je dodnes najväčším teroristickým útokom proti Čechom a Slovákom, uplynie v nedeľu 12. marca 40 rokov.

V zlom čase na zlom mieste

Dlhoročný boj za nezávislosť Angoly sa začal už v časoch, keď bola kolóniou Portugalska. V roku 1975 sa Lisabon vzdal svojich kolónii a Angola sa 11. novembra 1975 stala nezávislým štátom. Vzápätí sa však na jej území rozhorela krutá občianska vojna. Dominantnú pozície malo ľavicovo orientované Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly (MPLA), ktoré masívne podporoval Sovietsky zväz a vtedajší východný blok.

Komunistická Kuba a jej vojská pomáhali v Angole vládnym silám nastoliť poriadok a bojovať proti ďalším frakciám – z nich najväčšou silou bol Národný zväz za úplnú nezávislosť Angoly (UNITA). Hoci 27. marca 1976 vládna moc ohlásila víťazstvo nad kontrarevolúciou, nestabilita v krajine pokračovala.

Napriek tomu sem prichádzali československí odborníci. Skupina expertov z papierenského priemyslu mala v meste Alto Catumbela sprevádzkovať fabriku na výrobu papiera a celulózy. Od odchodu Portugalcov chýbal vyškolený personál a továreň bola nefunkčná.

Továreň strážili, ale nestačilo to

Československí občania tu žili vo vcelku komfortných podmienkach. Bezpečnosť továrne i mesta strážilo niekoľko sto dobrovoľníkov. Táto ochrana sa však ukázala ako nedostatočná  12. marca 1983, keď zaútočili bojovníci z UNITA.

Pozbierali všetkých cudzincov vrátane občanov Československa. Ako uviedol Lubomír Sazeček, jeden z vojakov mu povedal: "My sme vojaci UNITA, bojujeme proti marxistickej vláde, vy jej pomáhate, takže ste naši nepriatelia. Vezmeme vás teraz na juh na našu základňu a odtiaľ vás pošleme do krajiny vášho pôvodu." 

Vzhľadom na veľkosť Angoly bolo hneď jasné, o akú dlhú trasu pôjde – tábor Jamba sa nachádzal stovky kilometrov ďaleko na juhovýchode krajiny. Skupinu Čechov a Slovákov tvorilo 28 mužov, 17 žien a 21 detí. Pochodovali niekoľko hodín denne a snažili sa vyhnúť riziku odhalenia či stretu s vládnymi resp. kubánskymi jednotkami. Znamenalo to predĺženie cesty a putovanie nehostinnou vysušenou krajinou často s nebezpečným stúpaním a klesaním v skalnatom teréne. Brodili sa v močiaroch či v riekach. To všetko v nedostatočnej výstroji, keďže na cestu sa vydali nedobrovoľne iba v tom, čo práve mali na sebe.

Nedokázali sa hnevať

Neustále trpeli nedostatkom potravín, niekedy aj vody. Deti a ľudí, ktorí nevládali, niesli vojaci na nosidlách. Neľudské podmienky neprežil 36-ročný Slovák Jaroslav Navrátil, ktorý mal zrejme cukrovku. Podľa svedkov v ťažkom teréne spadol z nosidiel a utrpel zranenie hlavy. Zomrel 19. apríla 1983.

Článok pokračuje na ďalšej strane: