Najväčší únos v histórii Československa si doma ani nevšimli. 66 mužov, žien aj detí držali v Angole v zajatí 84 dní
Dnes uplynulo 40 rokov od najväčšieho teroristického útoku proti Čechom a Slovákom.
Vojaci z UNITA sa k uneseným správali viac-menej korektne. "Keď sme sa na niečo sťažovali, odpovedali nám – veď ste u nás na návšteve," spomínal v rozhovore pre Český rozhlas Lubomír Sazeček, ktorý o celej udalosti napísal niekoľko kníh. Tvrdí, že mnohí z únoscov boli v ešte horšom stave, než unesení a teda sa na nich nedokázal hnevať.
Po 76 dňoch a viac než 1.300 kilometroch pochodu prešli rukojemníci zvyšok cesty na nákladných autách. Sprievod dorazil 4. júna do základne UNITA. Jej predstavitelia prepustili ženy, deti a sedem chorých mužov – lietadlo s nimi pristalo v Prahe 1. júla 1983.
Udalosť si takmer nevšimli
Vtedajšia zahraničná tlač si všimla, že celá udalosť nemala v Československu primeraný mediálny ohlas. The Washington Post napísal: "Československé noviny nie sú naplnené príbehmi týchto občanov, v televíznom vysielaní nie sú pravidelné správy o vývoji v ich situácii, v uliciach nedemonštrujú rozhnevaní občania žiadajúci odplatu." Prepustených privítal na letisku minister zahraničného obchodu. Mali zakázané poskytovať rozhovory s výnimkou komunistickou stranou schválených médií a novinárov.
Zvyšných 20 mužov prežilo ďalší rok v domácom väzení na základni UNITA. Napokon všetkých občanov Československej socialistickej republiky prepustili zo zajatia 22. júna 1984. Pri vyjednávaní s únoscami zohral významnú rolu diplomat a neskorší slovenský minister zahraničných vecí Eduard Kukan. "Prezident Gustáv Husák vydal veľmi ľudský, zrozumiteľný pokyn: Spojte sa aj s čertom, len ich priveďte domov," spomínal Kukan s odstupom rokov.
Podľa Lubomíra Sazečka dostali obete únosu odškodné viac než symbolické. Viacerí účastníci rukojemníckej drámy sa zhodli, že sa stretli nielen s prejavmi súcitu, ale aj škodoradosťou. Občianska vojna v Angole sa skončila až 4. apríla 2002.
