Herečka Kristína Kanátová: Vďaka depresii viem, že nič ma nemôže zraniť v živote viac ako ja sama
Umelkyňa zahviezdila napríklad v seriáloch Nemocnica, Iveta, Mama na prenájom, ale tiež vo filme Čiara.
Hoci má len tridsiatku na krku, prekonala tri fázy ťažkej klinickej depresie. Herečka Kristína Kanátová vraví, že celý život žila v prostredí, v ktorom je normálne vyjadrovať sa k vzhľadu. Či si chlapec, alebo dievča, jednoducho, si doslova pod paľbou.
Hanbila som sa
Mala by si začať behať či je ťa za čo chytiť a podobné poznámky neraz počúvala na svoju adresu. Poznačilo ju to natoľko, že keď mala niekam namierené, trvalo jej poriadne dlho, kým sa vyšuchtala z domu.
„Nešlo mi o to, aby ma niekto pochválil, že dobre vyzerám, skôr aby to vôbec nijako nehodnotili. Už v detstve mi liezlo na nervy, že si ma neustále niekto všímal a hodnotil: „Aké pekné dievčatko“, „A prečo sa mračíš? Nemrač sa, usmej sa.“ Chcela som, aby mi všetci dali svätý pokoj a nevšímali si ma. V puberte to prešlo do toho, že som radšej nešla von, lebo ma tá pozornosť a posudzovanie inými vyčerpávali. Nemala som dosť sily na to, aby som si povedala, že si oblečiem, čo chcem ja, dám si na seba tie najfarebnejšie a najvyzývavejšie veci, a bude mi úplne jedno, čo si kto pomyslí. Namiesto toho som sa radšej schovávala a hanbila sa,“ zverila sa pre Denník N.
Umelkyňa Kristína vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave. Zahviezdila vo viacerých filmoch. Neprehliadnuteľná bola určite na filmovom plátne v snímke Čiara. Ako dcéra šéfa pašeráckej skupiny bola v roku 2018 nominovaná na ocenenie Slnko v sieti. A to ako najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe.
Krízu rodičov zvládala ťažko
Kým pred kamerami dokáže tmavovláska zo seba dostať všetky pocity, ktoré si jej postava vyžaduje a čo od nech chce režisér, v reálnom živote s tým mala poriadny problém. Negatívne emócie potláčala vo svojom vnútri.
„Keď potom v živote prišli krízy, tak namiesto toho, aby som siahla po zdravom spôsobe a vyrozprávala sa zo svojich myšlienok a pocitov, som si hovorila, že bezpečnejšie alebo menej zraňujúce bude tváriť sa, že sa nič nedeje. Jasné, že dlhodobo sa takto fungovať nedá,“ povedala v rozhovore. A nedokázala to ani ona.
Navyše k psychickej pohode neprispel ani fakt, že jej rodičia sa rozviedli. „Ak dieťa počas rodinnej krízy nemá pomoc niekoho, kto by ho celým tým procesom previedol a vysvetľoval mu, že to, čo sa v ňom odohráva, je v poriadku a že sa z toho treba vyrozprávať, tak si môže vytvoriť veľa obranných mechanizmov, obrniť sa navonok, ale jeho vnútro ostane zranené. Moje traumy takto zostávali v mojom vnútri a v čase kríz sa vždy znova ozývali, klopali na tie pomyselné dvere a pýtali sa von,“ uviedla.
Keď prišlo depresívne peklo
Článok pokračuje na ďalšej strane:
