Šéfka Ligy proti rakovine: Onkopacienti nemajú radi reči o tom, že to zvládnu

Takže nie sme na tom až tak zle s filantropiou na Slovensku. A čo hovoria Vaše skúsenosti o postojoch „dobre situovaných ľudí“, ktorí majú z čoho pomáhať? 

Samozrejme, máme i štedrých ľudí. Dodnes je pre nás „zimomriavkový“ anonymný dar, kedy nám darkyňa cez sprostredkovateľa venovala milión slovenských korún na vybudovanie výťahu v bratislavskom Centre pomoci. Dodnes nevieme, komu zaň poďakovať. Príjemné prekvapenie nám pripravil nemenovaný generálny riaditeľ, ktorý hostí, pozvaných na oslavu svojho okrúhleho životného jubilea požiadal, aby namiesto daru poslali peniaze na náš účet. Ale za tie roky máme aj opačné skúsenosti. Pamätám si majiteľa úspešnej firmy, u ktorého sme sa nestretli s pochopením a pozitívnym postojom  k filantropii. O pol roka prišiel za nami s prosbou o pomoc a s ponukou na akúkoľvek podporu v očakávaní, že mu nájdeme najlepších lekárov a najlepšiu liečbu... 

Ako sa tento príbeh skončil? 

Môžem povedať len to, že pre nás bol v tej chvíli onkologický pacient, ktorý potrebuje pomoc. Túto poskytujeme bezplatne, bez akýchkoľvek podmienok či povinností človeka v núdzi. 

Nie je bežné, že Ligu proti rakovine podporujú aj pacienti alebo ich rodiny, ak si to, samozrejme, môžu dovoliť? 

Nie sme na tom tak, ako v ekonomicky silnejších štátoch, kde je možné uchádzať sa o podporu i formami, ktoré u nás zatiaľ nie sú bežné. Napríklad darovanie závetom – vo svete častý spôsob podpory charity, u nás ešte skôr v plienkach. Väčšina našich pacientov nemá na rozdávanie, s chorobou často prichádzajú aj sociálne problémy. Rodinní príslušníci skôr využijú možnosť venovať nám 2% zo svojich daní a my si to veľmi vážime. No, stalo sa nám trikrát v histórii Ligy proti rakovine, že človek, ktorému sme pomohli, nám v závete odkázal svoj byt. Ten v Košiciach dodnes máme a slúži na bezplatné ubytovanie rodičov detských onkologických pacientov, ktorí potrebujú byť v ťažkých chvíľach čo najbližšie k svojmu hospitalizovanému dieťatku. Mimochodom, byty v prenájme s takýmto využitím má Liga proti rakovine aj na bratislavských Kramároch. 

Človeku sa tlačia slzy do očí, keď len počúva o Vašej práci. Dá sa na ňu vôbec zvyknúť a nepodliehať emóciám? 

Poznám veľa smutných ľudských príbehov a niektoré sa ma aj hlboko emočne dotkli. Ale moja práca je, našťastie, aj o nádeji a radosti a tá býva  oveľa intenzívnejšia než kdekoľvek inde. Stačí, keď stretnem vyliečeného a usmiateho človeka, ktorý ku nám chodil počas liečby, dostal u nás podporu, radu, cítil sa pochopený v spoločenstve rovnako zasiahnutých ľudí. Mnohí to spoločne s našou pomocou zvládli a sú späť zaradení do života. Takéto stretnutia kompenzujú smutné straty.  

Ktorý príbeh sa Vás osobne dotkol a nezabudnete naň do konca života?  

Článok pokračuje na ďalšej strane: