Kľačala pred ním na kolenách a prosila o život. Valéria z Levíc prežila rozkaz od anjela smrti Mengeleho
Pred Mengelem sa nikto neopovážil odporovať, ale ja som sa v zúfalstve hodila na kolená a pustila sa do plaču, spomínala odvážna Valéria.
Jednu ruku mal strčenú v uniforme a druhou ukazoval smer, kam majú ísť. Prst doľava znamenal plyn, prst doprava znamenal život. Josef Mengele jediným pohybom rozhodoval o osude ľudí, ktorí nikomu neublížili. Pred anjelom smrti zostala stáť aj Valéria z levického okresu, ktorú pri selekcii poslal Mengele na smrť. Prežiť sa jej podarilo len zásahom osudu. Neznámy hlas jej v istej chvíli povedal: „Postav sa ešte raz.“
Psom a Židom vstup zakázaný
Valéria Slamová Propstein sa narodila v obci Čata pri Leviciach do rodiny, ktorá bola dlhé roky súčasťou menšej židovskej komunity. S mladšími súrodencami Violkou a Deziderom mali šťastné a spokojné detstvo. Ako uvádza Pamäť národa, Valéria milovala najmä svojho otca, ktorému zo žartu vyčítala, že sa nemal oženiť, ale mal počkať na ňu, až vyrastie.
Od mamy si zase Valéria požičiavala klobúky a vysoké topánky, na čo sa jej rodičia často hnevali. Oproti tomu čo ich rodinu čakalo, boli tieto momenty len neškodnými chvíľami detskej bláznivosti.
„Psom a Židom vstup zakázaný,“ spomínala si Valéria na nápis, vďaka ktorému už ako malá pochopila, že sa niečo zmenilo. Levice sa stali po Prvej viedenskej arbitráži súčasťou Maďarska a aj maďarskí Židia prežívali útlak na každom kroku. Valéria musela na oblečení nosiť žltú hviezdu a jej otec, účtovník v cukrovare, prišiel v dôsledku protižidovských zákonov o prácu.
Matky dávali deťom piť slzy
No to najhoršie ešte len prišlo. V máji 1944 vyšlo nariadenie, že všetci židovskí obyvatelia musia ihneď opustiť svoje domovy. Valéria s celou rodinou chcela práve osláviť bar micva, čiže prechodový rituál na dospelého chlapca, najmladšieho člena Dezidera, namiesto toho ich nacisti naložili do dobytčích vagónov.
„My deti sme si vtedy neuvedomovali vážnosť toho všetkého, bolo to niečo nové. Bola tam slama, ležali sme všetci vedľa seba – muži, ženy, manželia, to bol viac-menej chaos. Vtedy som prvýkrát videla otca s mamou plakať,“ spomínala pre Pamäť národa Valéria, ktorá má v živej pamäti, ako sa 60 ľudí v jednom vagóne tlačilo takmer bez vody.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
