Kľačala pred ním na kolenách a prosila o život. Valéria z Levíc prežila rozkaz od anjela smrti Mengeleho
Pred Mengelem sa nikto neopovážil odporovať, ale ja som sa v zúfalstve hodila na kolená a pustila sa do plaču, spomínala odvážna Valéria.
Mnohí cestu neprežili. „Ľudia plakali a tie slzy dali matky nám, deťom, piť,“ spomínala na momenty, v ktorých sa strácala ľudská dôstojnosť. Vždy, keď vlak zastal, mysleli si, že ich idú zastreliť. „Otec plakal, keď videl, ako esesáci bili ľudí, ako sa vyhrážali, ako na nás vyskakovali, akoby ste už ani neboli človek,“ opisovala Valéria, ktorá mala len 16 rokov, keď ju po príchode do Auschwitzu odtrhli od jej rodiny. Už nikdy ich nevidela.
Vo vode niečo plávalo
Valéria dostala číslo, oholili jej hlavu, dali jej zvláštne pásikavé oblečenie a nepohodlné dreváky. Prvé dni hodiny pochodovali alebo len stáli na meste. „Na obed sme dostali takú vodu, bohvie, čo tam plávalo, my sme si to ani nevšímali. Mali sme spoločnú misku, vždy sme sa postavili do radu a podávali si ju. Veľakrát tam stáli esesáci, mali vlčiakov. Nenávidím vlčiakov. Keď sme išli tú misku zobrať, zakričali: ,Chytaj!´ Pes skočil, miska spadla, oni sa rehotali a my sme v ten deň ostali bez jedla,“ hovorila svoj príbeh pre Pamäť národa.
Hodila sa pred Mengeleho
Valéria čoskoro zistila, že v tábore stále žijú jej dve sesternice. Odvtedy držali spolu a robili všetko, čo bolo v ich silách, aby si navzájom pomohli prežiť. V auguste ich však čakala selekcia na apelplaci, kde ich čakal anjel smrti – doktor Mengele. Jediným mávnutím ruky doľava alebo doprava mohol ukončiť niekoho život. Valériine sesternice poslal na pravú stranu, čo znamenalo prácu. Šestnásťročnú vychudnutú dievčinu ale poslal doľava – do plynu.
„Pred Mengelem sa nikto neopovážil odporovať, ale ja som sa v zúfalstve hodila na kolená a pustila sa do plaču. Nič sa však nedalo robiť. Odpochodovala som na ľavú stranu, keď som zrazu začula niečí hlas,“ spomínala Valéria.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
