Dobrovoľníčka Alexandra: Medzi ľuďmi bez domova je veľká rivalita aj o lavičku. Naučila som sa od nich pokore

Mladej Alexandre Hrnkovej od malička horelo srdce pre chudobných a biednych. Počas štúdia na vysokej škole začala spolu s komunitou svätého Egídia tvoriť priateľstvá práve s ľuďmi bez domova. Okrem materiálnej pomoci je pre nich totiž dôležité mať aj svoje bezpečené miesto, kde môžu byť sami sebou.

Práve končíte bakalársky stupeň štúdia a vo voľnom čase pomáhate tým, ktorí to potrebujú. Čo vás k tomu motivuje?

Myslím si, že mi Boh do srdca vložil túžbu byť s chudobnými, biednymi a tými na okraji spoločnosti. Pamätám si, že od útleho veku som mala veľký sen ísť na misie a čítala som o tom knižky. Mojou túžbou bola Afrika, no neskôr som si uvedomila, že nechcem ísť pomáhať na iný kontinent, keď aj tu je obrovská bieda. A tak som šla do Žakoviec, do Inštitútu Krista Veľkňaza, kde som strávila mesiac a pol, pracovala som s rómskymi deťmi a s ľuďmi, ktorí prišli z väzenia. A to mi dalo pekný úvod do toho, ako im pomáhať. Medzitým som prichádzala do Bratislavy na vysokú školu a našla som komunitu svätého Egídia, ktorá sa venuje ľuďom na ulici. Povedala som si, že to chcem robiť aj ja.

V akom zmysle sa im komunita, a teda aj vy, venujete?

Celé mi to akoby dáva nový pohľad na to, ako sa dá núdznym pomáhať. Oni nie vždy potrebujú chlebík alebo peniaze, ale omnoho dôležitejšie je im poskytnúť svoje srdce a priateľstvo. Márne im môžem dávať kopu stravy a materiálne ich zabezpečiť. Ak odo mňa neucítia prijatie a bezpečie, tak akákoľvek služba im bude márna. Prichádzajú za nami s tým, že chcú byť len priatelia a celé je to vlastne úplne prirodzené.

Základom vašej služby je teda skôr vzťah s nimi ako materiálna pomoc?

Áno, voláme ich uličníci alebo kamoši. Rada sa vyhýbam osloveniu ľudia bez domova, pretože si myslím, že bezdomovectvo je vlastne ich nedokonalosťou alebo zlyhaním v živote. Ani mňa nevolajú tým, čím som sa previnila. Nikto mi nehovorí klamárka, ak raz nepoviem pravdu, takže ani ja im nechcem hovoriť ľudia na ulici. Tvoríme s nimi priateľstvá, ktoré trvajú celý život. Bola som svedkom svadieb, na ktorých boli naši uličníci, riešime s nimi úplne všetko. Keď sa stretneme, povedia nám svoje radosti, trápenia a my ich s nimi rovnako zdieľame. Nie je to o tom, že by sme tam šli ako nejakí psychológovia. Skôr úplne naopak. Je to skôr, ako keď idem s kamarátkou na kávu s tým rozdielom, že stojíme vonku, ale rovnako rozoberáme, ako sa máme a čo nás trápi.

Stretávate sa len v stredy alebo aj niekedy inokedy?

Nielen vtedy, má to presah do celého života. Vieme si zavolať, ak potrebujú nejakú pomoc alebo sa s niekým len porozprávať. Trávime s nimi Vianoce alebo iné veľké udalosti v roku. Je to vlastne úplne obyčajné priateľstvo ako s hocikým iným. Prichádzame za nimi s chlebíkom a teplým čajom alebo kávou. Ide to ruka v ruke a prioritou je práve tá láska.

V Bratislave sa stretávame na lavičkách na hlavnej stanici, v Petržalke, pred Kapucínmi a ešte je skupinka, ktorá chodí po centre. Máme vyhradené miesto, kde nás už čakajú a my prídeme za nimi, či prší, alebo sneží. Niektorým kamošom sa nechce prichádzať za nami, majú svoje miesta, kde sa zdržujú, ale za nimi chodíme tiež. Cez leto mávame pikniky alebo premietanie filmov, na Vianoce bývame spolu na večeri, dávame si darčeky. Večerať spolu s nimi za jedným stolom je práve podstata toho priateľstva.

V čom vidíte význam takéhoto kontaktu s núdznymi?

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane: