Dobrovoľníčka Alexandra: Medzi ľuďmi bez domova je veľká rivalita aj o lavičku. Naučila som sa od nich pokore

Nejde ani tak o to jedlo, naozaj je prioritou vzťah s nimi, a to, aby vedeli, že sa majú na koho obrátiť. Aby mali za kým prísť, vyrozprávať sa. Život na ulici je v niečom obrovský boj, často sú nútení zapierať svoje emócie a naozaj bojovať o to, aby prežili. Vstávajú s nevedomosťou, čo budú robiť, jesť alebo kam ich deň zavedie. Medzi nimi je tiež veľká rivalita, vedia, koho je aká lavička. Napríklad pre ženy na ulici je to veľmi ťažké, strácajú svoju ženskosť a musia bojovať. Preto sa im v komunite snažíme vytvoriť bezpečné miesto, kde si môžu s nami vydýchnuť, sadnúť si, porozprávať sa a len s nami byť, nebáť sa a byť samým sebou. 

Samozrejme, nie je to vždy len ružové. Sú poskupinkovaní a keď sa v stredu stretneme všetci spolu na jednom mieste a náhodou prebehne nejaký zlý pohľad alebo jedno zlé slovo, pohádajú sa. Občas treba aj zvýšiť hlas alebo ich na niečo upozorniť.

Myslíte si, že takáto forma prijatia je pre nich rovnako dôležitá ako materiálna pomoc?

Určite potrebujú cítiť to, že nimi neopovrhujeme a nie sú nám ľahostajní. Je krásne, keď vidia mladého človeka, ktorému to nie je jedno a ten v nich vidí osobnosť a nie niekoho, kto zlyhal. Príde pred neho, rozpráva sa s ním, nejde dva metre ďaleko, ale je v jeho tesnej blízkosti, objíme ho, povie mu, je tu pre neho. Čo iné pomôže tomuto svetu ako ľudia, ktorí budú citliví pre potreby druhých a budú v tom druhom vidieť jeho hodnotu a dôstojnosť?

Bývate svedkom aj toho, ako sa odrazia od dna a napredujú?

Neviem, ako to bolo pred rokmi, ale teraz vnímam nárast počtu mladých ľudí bez domova. Prichádzajú z detských domovov alebo sa zaplietli do zlej partie a nedopadlo to dobre. Tých sa snažím naviesť na sociálne poradenstvo alebo iné služby. Tí, ktorí sú veľmi dlho na ulici, už nemajú takú veľkú snahu veci meniť, ale je naozaj dôležité, aby ju mal mladý človek. Často v nich vidím veľa potenciálu a nechcem, aby toto bola ich bodka, ich koniec. Myslím si, že je našou povinnosťou ako spoločnosti, im podať pomocnú ruku a mladým ukázať, že v nich niečo je, potrebujeme ich a nie je nám to jedno.

Často to však prijímajú veľmi ťažko. Nie sú naučení počuť a vidieť to pekné. Ak vychádzajú z rodín, kde to nie je bežné, je pre nich novinka, že môžu niečo dokázať. Často ide o proces, aby to prijali a niečo s tým robili. Ja im môžem poskytnúť pomocnú ruku, ale konečný výsledok je na nich.

Podarilo sa už niekomu z vašej partie nájsť si prácu či bývanie?

Vždy som veľmi rada, keď v stredu na ulici počujem, že sa to niekomu podarilo, často na to čakajú dlhé roky. Vlani takto jednému kamošovi pomohli práve cez projekt housing first a je neskutočné vidieť, ako nemusí riešiť, kde bude, kam pôjde alebo čo v urobí v daždi a zime. Príde s kľúčmi od bytu, kam sa môže vrátiť, ísť domov. Po 10 rokoch drží v rukách vlastné kľúče od bytu a opadá z neho stres z toho, čo s ním bude a ako prežije deň. A na druhej strane je super, že napriek tomu, že má bývanie, stále prichádza za nami na ulicu, pretože sme priatelia a nekončí sa to tým, že nás už nepotrebuje.

Ako obyčajne vyzerá bežný deň človeka bez domova?

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane: