Dobré noviny
Dobrovoľníčka Alexandra: Medzi ľuďmi bez domova je veľká rivalita aj o lavičku. Naučila som sa od nich pokore
Alexandra Hercegová
Alexandra Hercegová

Dobrovoľníčka Alexandra: Medzi ľuďmi bez domova je veľká rivalita aj o lavičku. Naučila som sa od nich pokore

Je nevyhnutné, aby sme mladým na ulici ukazovali, že v nich niečo je, potrebujeme ich a nie sú nám ľahostajní, myslí si Alexandra.
Je nevyhnutné, aby sme mladým na ulici ukazovali, že v nich niečo je, potrebujeme ich a nie sú nám ľahostajní, myslí si Alexandra. — Foto: Archív: A. Hrnková

Život na ulici je často boj o prežitie, a práve preto je podľa Alexandry dôležité za núdznymi prichádzať s láskou a prijatím.

Je to veľmi individuálne. Keď sa ich spýtam, aký mali deň alebo čo budú robiť, odpovede sú rôzne. Často to závisí aj od toho, ako dlho na ulici sú. Naposledy som sa rozprávala s jedným pánom, ktorý je bez domova pol roka, pretože mu nevyšlo bývanie a ešte stále prežíva šok, že nemá kam ísť. Keď som sa ho pýtala, kam pôjde a čo bude v ten deň robiť, povedal, že je to jedno veľké neznámo. A to podľa mňa prežíva každý, kto je na ulici nový. Títo ľudia často veľa pijú, neriešia, kde sa najedia alebo aké je počasie. Musia najprv spracovať to, že tam vôbec sú.

Iní, ktorí sú vonku už roky, majú často zmapované všetky možnosti pomoci, ktoré Bratislava ponúka a tých je naozaj veľa. Vedia presne, kam majú ísť na obed, kde rozdávajú aké jedlo alebo kde môžu stráviť nejaký čas. Majú svojich kamošov, s ktorými sa zdržujú, spolu trávia deň a pobehajú služby. Závisí to aj od počasia, ale Bratislava naozaj poskytuje veľmi veľa pomoci pre nich a sami hovoria, že tí, ktorí to využívajú, napokon nemusia ostať hladní.

Stretávajú sa každú stredu bez ohľadu na počasie.
Stretávajú sa každú stredu bez ohľadu na počasie. Foto: Archív Alexandry Hrnkovej

Čo vám dáva ten čas, ktorý s nimi strávite?

Do života mi to dalo to, čo by mi dalo máločo. Dalo mi to triezvy pohľad na to, že často sami nie sú obeťou, za veľa vecí sú vinní a veľa si toho so sebou nesú, ale bez ohľadu na to, čo si zaslúžia alebo nezaslúžia, tú lásku potrebujú. Keď mám občas ťažký čas a poviem si, že si vlastne vôbec nezaslúžia pomoc, ktorú im ponúkame, napadne mi, že áno, síce si ju nezaslúžia, ale naozaj ju potrebujú.

Sú to ľudia so zraneniami z rodín, väzníc, detských domovov a nemôžem na nich pozerať ako na niekoho, nad kým mám lámať palicu. Nechcem ich súdiť, všetko je dar a sama neviem, kedy mi to čo mám, bude zobraté. Vďaka nim môžem na život hľadieť s pokorou. To, kým som, je ich obrovskou zásluhou. Veľmi ma formujú, vedia o sebe povedať, že zlyhali, s čím mám ja sama občas problém. Mám ich rada, sú mi rodinou a veľa ma učia.

Časť 3 / 3

Už ste čítali?

Barborka Palušová. / Jedna z posledných fotiek celej rodiny.

Namiesto stužkovej jej pripravovali pohreb. Barborka si nestihla splniť veľký sen, no darovala život

Počas svojho krátkeho života bola anjelik, ktorý všade rozdával…

List od neznámeho dievčaťa zmenil jeho život. Slovák Marián sa vo Vietname zaľúbil a našiel cestu ku káve

Mal som asi naivnú predstavu, že ľudia, čo robia s kávou, sú bohatí, spomína…

Fotograf Miroslav Ondruš a jeho snímka, ktorá ohúrila verejnosť.

Lesník Miroslav Ondruš stál zoči-voči bojujúcim medveďom: Keď odišli, zachvátila ma poľovnícka triaška

Medvedica zaútočila na medveďa a ten sa dlho spamätával z toho, čo sa vlastne…

Seriálový Juan s milovanou Broňou a ich spoločnou dcérkou / Mario Cimarro v Dobrých novinách a Dobrom rádiu

Nikdy nezabudne, ako na pláži uvidel krásnu Slovenku. Mario Cimarro spoznal Broňu po mnohých omyloch

Pozrela sa na mňa s tými svojimi úžasnými modrými očami, až sa…