Blanka zo Zemplína zachránila aj Mášenku, teliatko bez očí. Zvykla si, že ju nazývajú pomätenou
Zemplín je kraj opradený bájnymi príbehmi. A Zemplínska Široká – obec obkolesená legendami, podľa ktorých patria poľnohospodárske zvieratá iba na tanier.
Veď ako inak, na Slovensku väčšina reštaurácií vo vegetariánskej kolónke aj tak ponúka iba pirohy so slaninkou. Je tu ale zopár ľudí, bláznivých aktivistov, ktorí sa snažia niečo pre zvieratá z veľkochovu urobiť – napríklad eliminovať utrpenie tých pár vyvolených tvorov, ktoré sa zázrakom dostanú z preplnených hál na slobodu. Prečítajte si príbeh o mladej dvadsiatničke, ktorá sa na východe snaží predstaviť slovné spojenie „azylová/súcitná farma“.
Mama chcela lekárku
Blanka Vinceová má iba 25, ale za sebou takmer 10-ročnú praktickú starostlivosť o zvieratá. Už odmala chodievala pomáhať do rôznych útulkov a zvyšnú teóriu sa naučila aj na farmaceutickej strednej škole. Aj keď ju mama túžila vidieť v lekárenskom bielom plášti, Blanka toho v živote, ako sama vraví, veľa nepotrebuje. Stačí jej byť celý deň na vzduchu s koňmi, psami alebo slepým teliatkom.
„Odmalička som sa pohybovala okolo zvierat – všetok voľný čas som väčšinou venovala výpomoci v útulkoch či pri odchytoch v okolitých osadách. Prirodzene, domov som nanosila mnoho zvierat, ktoré som nedokázala nechať len tak niekde na okolí. Všetkým v domácnosti bolo jasné, že sa musím presunúť niekde inde. Spolu s otcom sme kúpili družstvo u nás v dedine. Bola to iba ruina, ktorú sme začali rekonštruovať, najprv zvnútra a potom zvonku.“
„Chcela som vytvoriť niečo, čo v zahraničí poznáme pod pojmom animal sanctuary. V pomyselnom preklade to vnímame ako súcitnú, azylovú farmu. Znamená to, že zvieratá nie sú zabité a v prirodzenom tempe dožijú svoj život. Mnoho z nich k nám prišlo z veľmi zlých podmienok a majú rôzne hendikepy. Keď sa doma vyjadrujem s opismi azylovej farmy, čo je vo svete úplne bežná vec, dívajú sa na mňa ako na pomätenú. Volajú ma bláznivá aktivistka. Už som si zvykla.“
Kde končí moje a začína tvoje blaho
Blanka je na farme Zvieratá východu každý deň od rána do večera. Tvrdí, že vegánstvo je tiež jedným z dôvodov, čo ju motivuje konať. Sleduje, ako sa ľudia správajú k zvieratám vo veľkochovoch a na okolí. To, v čom sú zahraničné azyly už dávno nielen angažované, ale aj rešpektované, sme my na Slovensku ďaleko za opicami. Snáď najväčším problémom, na ktorý ochota dobrovoľníkov neustále naráža, je práve boj s legislatívou.
„Na Slovensku sa stále stretávam s vnímaním zvierat iba ako položky na tanieri. Mám pocit, že pre ľudí nemajú vysokú spoločenskú, ani sociálnu hodnotu. Na Slovensku neexistuje žiadny azyl pre poľnohospodárske zvieratá, o čo by sa, podľa môjho názoru, mali patričné orgány starať. Z mojich skúseností však viem, že sú medzi nimi staršie ročníky, ktorých vízia je zrejme niekde inde. My, mladšia generácia, sa dnes s teliatkami, kozami a koňmi mojkáme – pre nich je to úplne iný pohľad na to, ako sa k zvieratám môžeme správať, respektíve, ako sme sa správali doteraz. Na jednej strane chápem, prečo to takto dnes je, no je čas na zmenu.“
„Je pravda, že veľakrát je to práve legislatíva a patričné orgány, s ktorými musíme bojovať. To, čo my zachránime, patrí pod ich správu. Veľakrát za nich robíme prácu my – na úradoch skôr riešia, či nebolo kontaminované jedlo – čo je vlastne znova len o blahu ľudí. Kto sa ale bude starať o blaho zvierat, ktoré sme zotročili?“
Ako vedia prežiť
Súcitná farma Zvieratá východu nemá žiadnu štátnu podporu.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
