Blanka zo Zemplína zachránila aj Mášenku, teliatko bez očí. Zvykla si, že ju nazývajú pomätenou
Zemplín je kraj opradený bájnymi príbehmi. A Zemplínska Široká – obec obkolesená legendami, podľa ktorých patria poľnohospodárske zvieratá iba na tanier.
Fungujú iba vďaka zbierkam, pri ktorých im občas pomôžu známejšie mená influencerov, ako napríklad Natália Pažická. Všetky financie sú potom použité na starostlivosť o zvieratá, lieky, injekcie, vybavenie. To, čo sa neminie, sa venuje na ďalšiu rekonštrukciu okolo azylovej farmy. Blanka poukazuje na nevyhnutnú súčasť tejto práce, ktorá by bez sociálnych sietí asi ani neprežila.
„Nemáme ani len právo žiadať štát o nejaké financie. Fungujeme teda ako všetky útulky iba cez zbierky. Osobne som do tejto práce vložila absolútne všetko – svoj čas, energiu, peniaze. Ak by mi otec nepomohol s odkúpením družstva, dnes azylovej farmy, nič z tohto by sa dnes nedialo. Som veľmi vďačná, no zároveň je veľmi smutné dívať sa na to, koľko neprajnosti a ďalších negatívnych reakcií dostávame na to, že chceme niektoré živé tvory dostať z hrozných podmienok, bolesti a často aj stavu krátko pred smrťou. Vytráca sa z toho akákoľvek ľudskosť.“
Vo veľkochove nie je čas na hendikepy
Zvieratá na farmu prichádzajú väčšinou nechcené z okolitých osád, alebo z veľkochovov, ak ich niekto nahlási. Väčšinou sú to psy vyhodené z domu alebo v zlých podmienkach, no často aj poľnohospodárske zvieratá. Príkladom sú dve teliatka: taká Mášenka sa narodila bez očí – o slepé teľa sa vo veľkej hale plnej kráv asi ťažko bude niekto starať. Ako Blanka hovorí, akékoľvek defekty sú iba na príťaž a eventuálne skôr či neskôr uhynú v bolestiach alebo skončia v kafilérii.
„Kravy sú vo veľkochove neustále pripúšťané – tento nabitý reprodukčný cyklus vedie k mnohým defektom, na ktoré zamestnanci nemajú čas. V halách na mäso neexistuje jednotlivý prístup, iba profit. Mášenku nám dohodila jedna pani, aby neuhynula. Býčka Angela nám sprostredkovala jedna slečna zo Záhoria – videla ho pomaly umierať niekde na záhrade. Vlastnil ho nejaký Egypťan, ktorý ho plánoval predať ako bio mäso. Býček bol uzimený, podvyživený a nevedel sa postaviť na zadné.“
„Povedať pravdu nie je hanba – osobne sa veľmi hnevám na legislatívne úkony a pravidlá, ktoré nám sťažujú prácu a vychádzajú v ústrety práve otrockému správaniu. Neexistuje orgán pre kontrolu akejsi sociálnej služby pre zvieratá, ktorá by mohla zhodnotiť utrpenie, bolesť a zotročovanie. Angelovi sme dlhé týždne podávali liečbu, kým sa vôbec dokázal sám postaviť. Dnes behá.“
„Prirodzene ma teší, ak nejaké zviera neskončí svoju púť na bitúnku alebo vo veľkých bolestiach niekde v hale. Vidím ich žiť, behať, v pokoji sa pásť, dívať sa na nás.“ Blanka Vinceová
Vegánske tábory pre deti
Článok pokračuje na ďalšej strane:
