Najväčšia legenda slovenského folklóru. Prísny aj láskavý Štefan Nosáľ vychoval generácie mladých ľudí

Po skončení osemročného gymnázia viedli kroky mladého ambiciózneho muža na stavebnú fakultu, hoci matka z neho chcela mať farára. Dôvod bol prozaický. „Po vojne bolo treba stavať a opravovať. Boli sme mladí, chceli sme byť užitoční,“ vysvetľoval Štefan.

No počas štúdia jeho duša zahorela láskou k novozaloženému folklórnemu súboru. „Videl som v Národnom divadle predstavenie Rok na dedine a bol som unesený. Spievala a tancovala skupina Živeny, to bol počiatok Lúčnice. Povedal som si, že toto chcem robiť. A tak sa aj stalo,“ spomínal Štefan Nosáľ ešte v roku 2008.

Niet teda divu, že sa napokon vybral na Vysokú školu múzických umení, kde vyštudoval choreografiu. Stavbárom sa nikdy nestal. Pridal sa k Živene a už nikdy neodišiel. V roku 1952 ho potom zvolili za šéfa Lúčnice, súboru, ktorý vznikol zo Živeny. 

Čarodejník Nosáľ

Keď milovníci ľudového tanca počujú meno Lúčnica, okamžite ho spájajú nielen s mladými ľuďmi, ale hlavne s menom Štefana Nosáľa. Dĺžkou umeleckého pôsobenia v jednom telese je raritou v slovenskom tanečnom umení, ale aj svetovým unikátom. 

„Lúčnica je môj život, prežil som vyše 60 rokov s týmto kolektívom a mám radosť, že tie naše krásne tradície v takejto javiskovej podobe, myslím si, že dobrej, dojímajú ľudí nielen u nás doma, ale aj vo svete. Dajako sme poslúžili tomuto národu. Je to krásne, keď vo svete vstávajú a tlieskajú. To je veľká odmena, vo svete robíme dobré meno,“ povedal uznávaný odborník. 

Napriek tomu, že súbor Lúčnica nie je profesionálnym súborom, o záujemcov vraj núdzu nikdy nemal. „Máme si z čoho vyberať, o účinkovanie u nás je veľký záujem,“ uviedol Nosáľ kedysi pre český portál Idnes.cz s tým, že okrem pohybového nadania vyžaduje u svojich zverencov aj príťažlivý vzhľad. Najviac tanečníc a tanečníkov v súbore tak tvoria študenti vysokých škôl.

Ako sám vraví, mladým sa snaží porozumieť. Odôvodnil to historkou z mladosti.

Článok pokračuje na ďalšej strane: