Záchranár Denis Jánošík: Covid mi zobral dedka. Zážitok v detstve ma presvedčil, že chcem pomáhať ľuďom
Človek by mal svoju prácu robiť s radosťou a nie, že chodí do práce, ktorá ho nenapĺňa, ale ubíja, hovorí o svojej práci záchranára študent Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave.
Je členom Slovenského Červeného kríža, Asociácie samaritánov Slovenska a ako stážista pôsobí aj v záchrannej zdravotnej službe v Gbeloch. Len dvadsaťročný Záhorák Denis Jánošík sa ešte ako malý chlapec rozhodol, že chce pomáhať ľuďom v núdzi a toto poslanie sa mu dodnes darí plniť do bodky. A hoci počas pandémie koronavírusu prišiel o starého otca, na svoju prácu nezanevrel, skôr naopak, berie ju ako poslanie. Čo ho motivovalo k tomu, že sa rozhodol byť záchranárom, aké to bolo pracovať na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení a či si počas služby aj občas poplakal - to všetko prezradil v rozhovore pre Dobré noviny. Rozprávala sa s ním Jana Rujáková.
Dopočuli sme sa o vás, že pomáhate v zdravotníctve a že sa chcete stať plnohodnotným záchranárom. Ako sa taký mladý človek ako vy vôbec k niečomu takému dostane?
Ako? Asi tak, že to musí mať v sebe a musí mať okolo seba ľudí, ktorí ho inšpirujú a podporujú v tom. Človek musí robiť to, čo ho baví a napĺňa a nie niečo, čo mu niekto prikázal. Ja som si vybral práve toto povolanie, ktoré je zároveň aj poslaním.
Čo bolo to prvotné, čo vás motivovalo alebo viedlo k tomu, že ste si povedali, že "toto chcem robiť"?
Tento príbeh vravím stále a nič sa na ňom nemení. Keď som bol ešte malý, tak raz k nám prišla sanitka. A oni si rozložili svoj veľký batoh a ja vedľa nich svoj malý lekársky kufrík a s údivom som pozeral na ich prácu. To bol ten moment, ktorý ma presvedčil v tom, že chcem pomáhať ľuďom. A ako ma to fascinovalo, keď som bol malý, tak ma to fascinuje aj dnes.
Prečo práve zdravotníctvo a nie napríklad potravinárstvo alebo hocijaká iná oblasť?
Viete, každý jeden z nás je predurčený na isté povolanie. Jedného baví to a druhého zasa ono. Tak ako mňa. Človek by mal svoju prácu robiť s radosťou a nie, že chodí do práce, ktorá ho nenapĺňa, ale ubíja. A potom to aj tak vyzerá, že sa stretneme s ľuďmi, ktorých práca nebaví a robia ju z donútenia. Preto by si mal každý jeden z nás vybrať svoju prácu, ktorá ho bude baviť a bude do nej dávať úsilie. Ja som si vybral prácu v zdravotníctve, pretože viem, že pomáham ľuďom v núdzi.
Vraj ste pomáhali aj počas pandémie koronavírusu... čo presne a kde ste robili?
Áno pomáhal som, v podstate od začiatku pandémie. Začínal som ako dobrovoľník v nemocnici v Skalici. Ako sedemnásťročný pri vstupe do budovy som kontroloval pásky. Neskôr som sa dostal do triediaceho stanu, kde som spolu so zdravotníkmi triedil pacientov. Vďaka tejto možnosti som stretol veľa skvelých ľudí. A dostal som možnosť po ukončení triediaceho stanu ísť pomáhať do nemocnice. Pomáhal som aj v MOM-ke v nemocnici, kde som sa naučil veci, ktoré by ma na škole nenaučili. Počas celoplošného testovania som bol súčasťou odberových tímov v meste Gbely, kde som zasa stretol množstvo nových ľudí. Neskôr som bol aj v mestskej MOM-ke v Skalici, kde bolo naozaj úžasne. Bol som aj súčasťou očkovania proti Covidu, ešte ako študent Strednej zdravotníckej školy.
Máte z toho obdobia aj nejaký silný emocionálny zážitok, ktorý sa vás osobne bytostne dotkol?
Rozhovor pokračuje na ďalšej strane:
