Chcel sa vyliečiť, namiesto toho sa stal mužom bez pamäti. Každé ráno sa nanovo zoznamoval s ľuďmi
Mladík ten pocit prirovnával k ustavičnému prebúdzaniu sa zo sna.
Stopercentne si pamätal len detstvo a tieto spomienky zostali úplne nedotknuté. Čo bolo však najhoršie, nedokázal si vytvoriť ani nové spomienky. Nepamätal si prakticky nič a každé ráno prežíval s pocitom, akoby sa znova narodil. Sestričky a lekári sa mu museli každý deň predstavovať, noviny čítal stále dookola, len niekoľko minút po ich prečítaní musel totiž po nich znova siahnuť, a mal tiež problém sa spoznať na fotografiách. Nevšimol si tiež, že starne. Pocit z každého dňa sám raz prirovnal k „ustavičnému prebúdzaniu zo sna.“
Záhadný pacient HM
Henry Molaison tak strávil zvyšok života v rôznych opatrovateľských centrách či v domovoch dôchodcov. Počas nasledujúcich desaťročí ho tam podrobovali rôznym testom a štúdiám. Kvôli ochrane osobných údajov však boli v lekárskych záznamoch a článkoch použité iniciály HM, Henry by si totiž nepamätal, že súhlasil so zverejnením plného mena.
Tragédia, ktorá postihla jeho a jeho rodinu, sa však ukázala byť skutočným prelomom pre vedu. Bol totiž prvým nepsychotickým pacientom s výrazným pooperačným deficitom pamäte. Čo sa mu presne stalo? Rozlišujeme medzi explicitnou a implicitnou (procedurálnou) pamäťou. Prvá sa týka faktických vedomostí, druhá - získaných zručností. Ako sa teda neskôr ukázalo, zatiaľ čo HM nebol schopný povedať, čo robil predchádzajúci deň, dokázal sa bez väčších problémov naučiť nové veci a činnosti. Dobre mu totiž fungovala procedurálna pamäť.
Lekárka Suzanne Corkin niekoľko desaťročí skúmala fungovanie Molaisona a jeho prípad potvrdil, že rôzne oblasti mozgu sú zodpovedné za rôzne typy pamäti. Práca s týmto mužom sa stala základom pre ďalší výskum Alzheimerovej choroby, metódy učenia či získavanie stratených spomienok. Henry Molaison zomrel v roku 2008 a svoj mozog zanechal na ďalší výskum.
