Martin prešiel Cestu hrdinov SNP naprieč Slovenskom: Najviac ma prekvapil medveď a dobrosrdeční ľudia

Cesta hrdinov SNP je najdlhšia pešia trasa na Slovensku a siaha zo severovýchodu krajiny až na západ po Devín. O tom, že zdolanie tejto viac ako 750 kilometrov dlhej cesty je zážitok na celý život, sa nedávno presvedčil aj Martin Hraška, čerstvý absolvent strojariny na STU v Bratislave a srdcom umelec. Počas cesty malebnou slovenskou prírodou toho zažil naozaj veľa a zároveň aj poriadne nazrel do svojej duše. Pre Dobré noviny sa s ním rozprávala Alexandra Hercegová.

Tak dlhá trasa si určite vyžaduje poriadnu prípravu. Ako vyzerala tá tvoja?

Minulý rok vo februári som bol s kamarátom na turistike a len tak z brucha som strelil šialený nápad, že by sme túto cestu mohli prejsť. Keď som sa nad viac zamýšľal, povedal som si, že by to pre mňa mohla byť dosť veľká výzva - na turistiku som doteraz chodil len občas. Na prípravu som mal rok, síce som už predtým cvičil, ale mesiac šliapať mi prišlo veľa.

Radšej som to zobral seriózne, tento čas som vnímal ako jedinú príležitosť, kedy by som to mohol zvládnuť. Skončil som školu, mal som dva mesiace prázdnin, tak som si povedal, že sa na to dostatočne pripravím a rok som chodil častejšie na túry s 20-kilogramovým ruksakom, pravidelne som cvičil a zisťoval som si veci.

Nezačínal si sám, no napokon si tak skončil. Čo sa stalo?

Išli sme traja, začínali sme prvého júla v Dukle. Asi pár hodín po tom, ako sme sa vydali na cestu, prišla veľká búrka a krupobitie. Vôbec sme na to neboli pripravení, mali sme na sebe sandále, boli sme úplne premočení, po členky sme chodili vo vode. Vtedy sme sa nad tým usmievali a zhodnotili to ako celkom dobrý štart.

Prvý kamarát skončil asi po piatich dňoch, bolo to hlavne pre ťažké zdravotné komplikácie, nemohol prijímať potravu. Prvé dni sme teda chodili pomalšie, do Bardejova sme prišli za päť dní, čo by inak trvalo tak tri. Nakoniec sa rozhodol, že nás opúšťa. S druhým kamarátom sme pokračovali ďalej, ten vydržal ďalšie tri dni a nakoniec aj on usúdil, že bude preňho lepšie nepokračovať. Práve nás čakala náročnejšia časť cesty.

Nebál si sa ostať na to úplne sám?

Pokračoval som a dokončil som cestu až do Bratislavy. Na túto časť som sa dosť tešil, plánoval som to podstúpiť aj preto, že som si chcel vyjasniť isté veci v mojom živote a na to som potreboval samotu. Nebudem sa hrať na hrdinu, mal som aj strach, hlavne z medveďov, Volovské vrchy boli pre ne ideálne teritóriom. Boli tam vykosené pláne aj zarastené pasáže, kríky, nikde nikto. Navyše mi o deviatej večer, keď som už ležal v spacáku, mama poslala článok o tom, ako v Martine zaútočil medveď na turistu. Nakoniec som ho aj stretol, asi na 20. deň. Bolo to za Veľkou Fatrou pri Kremnici.

Musel si pred tým medveďom aj utekať?

Od Telgártu sa ku mne pripojili moji štyria spolužiaci z vysokej školy. Bolo deväť hodín ráno a my sme kráčali cez lúky plné ovadov. Vtedy som zistil, prečo sa používa slovné spojenie „ty hovädo“. Hrýzli ma cez oblečenie, nestačilo sa pohnúť, aby odleteli, ani na ne fúknuť, treba ich poriadne čapnúť. Bolo ich tam priveľa, kým som dvoch zabil, už na mne sedeli ďalší štyria. Práve vtedy, keď som sa stále oháňal, prekvapil nás medveď.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane: