Martin prešiel Cestu hrdinov SNP naprieč Slovenskom: Najviac ma prekvapil medveď a dobrosrdeční ľudia

Vybehol asi 30 metrov pred nami, ale, našťastie, prekvapili sme aj my jeho, pozrel sa na nás a hneď utekal ďalej do lesa.

Ešte náročnejšie museli byť noci strávené osamote. Kde si spával?

Stan som nemal, spal som väčšinou pod holým nebom. Zobral som si hojdaciu sieť, na to som sa spoliehal. Super bolo, že sa dá hocikde zavesiť a izoluje od chladu. Má ale aj svoje nevýhody, veľmi dobre sa tam nespí, keďže je v nej človek celý čas uložený ako banán. Nakoniec som sa väčšinou uložil na lúke alebo na kraji lesa. Preferoval som altánky, pretože sa mi párkrát stalo, že som musel v noci utekať pred búrkou, lebo prišla z ničoho nič. A tak som sa po čase naučil hľadať útulne alebo zamknuté chaty s prístreškom.

S jedlom to asi tiež nebola žiadna sláva...

Pestrá strava to nebola, najviac som sa tešil na to, ako prídem domov a dám si niečo iné ako paštéty. Keď som bol v meste alebo v dedine, vynahrádzal som si to, robil som si talianske raňajky s mozzarellou, čiernymi olivami, rajčinami a džúsom. Ale väčšinou som jedol spomínané paštéty, konzervy a sladkosti na doplnenie energie. Ani vifonky som postupne už nekupoval, mali veľmi málo kalórií. Nakoniec som toho veľa nepojedol, za ten čas som schudol desať kíl.

Dostal si sa niekedy do bodu, keď si uvažoval, že to vzdáš?

Keď som bol vo Volovských vrchoch, to bol pre mňa dosť ťažký úsek. Vtedy som akurát začal šliapať sám, boli tam najväčšie horúčavy, veľké prevýšenia, robil som dosť ďaleké, 35-kilometrové trasy. Nechcel som to vzdať, ale hovoril som si , že ak by som náhodou v Telgárte skončil, nič sa nedeje. Predtým som to chcel celé zvládnuť za každú cenu, teraz som bol pokojný a zmierený s tým, že ak sa to nepodarí, bude to v poriadku.

Boli Volovské vrchy zo všetkého najhoršie, alebo si musel zvládnuť niečo ešte ťažšie?

Volovské vrchy boli náročné, ale úplne najťažší najnepríjemnejší úsek bola pre mňa Veľká Fatra. Aj keď to trvalo len deň, slabo som sa vyspal, myslel som si, že každú chvíľu skolabujem. Cesta vyzerala tak, že som vyšiel hore 500 výškových metrov, zasa dole a to sa opakovalo opakovalo celý deň. V polovici som bol už úplne vyčerpaný a pritom som sa nachádzal ešte nižšie, ako som ráno začal.

Čo ti ostalo v pamäti ako najkrajší zážitok z tejto cesty? 

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane: