Martin prešiel Cestu hrdinov SNP naprieč Slovenskom: Najviac ma prekvapil medveď a dobrosrdeční ľudia
Na dobrodružstvo sa vydal deň po promóciách.
Čo ti ostalo v pamäti ako najkrajší zážitok z tejto cesty?
Ľudia. To bolo niečo nádherné, tak krásnych, dobrosrdečných ľudí som dávno nestretol. Hlavne na východe, ale aj celkovo. V dedinách ma ľudia zdravili, usmievali sa na mňa, babičky mi ponúkali vodu, často som u niekoho mohol aj prespať. Ponúkli mi sprchu, oprali veci. Neviem, čím to bolo, možno sú na SNP-čkárov zvyknutí. Veľký batoh, ideš po červenej, asi tam takých ľudí vídajú často.
Tie stretnutia boli krásne, mohol som sa porozprávať, vypočuť si rôzne príbehy. Či už to boli štamgasti v krčme, náhodní ľudia v lese alebo babky v dedine. A ešte krajšia bola krajina. Nízke Tatry sú podľa mňa najkrajšie, ale aj keď to hovorí veľa ľudí, jednoducho majú niečo do seba. Si vo výške, vidíš okolo seba horizont. Dosť často sa tam striedalo počasie, v jeden moment bolo slnečno, následne sa cez hrebeň prevalila hmla, úplne ma pohltila. Stretával som aj kamzíky a svište, bolo to krásne.
Podarilo sa ti spraviť v sebe jasno, ako si na začiatku spomínal?
Myslím, že sčasti áno. Minimálne mi to dalo utvrdenie, že nič nie je nemožné. Prejsť cestu mi trvalo 29 dní. Začínal som hneď po promóciách, v piatok som odpromoval a v sobotu som už išiel. Ešte kým som stál v aule, v obleku, horúčave a počúval o vašej Honorabilite, myslel som na to, že už sa chcem prezliecť a utiecť do divočiny.
Budeš na toto obdobie dlho spomínať?
Určite, v Telgárte som sa nemal kde schovať, tak som si pod viaduktom natiahol medzi stromami hojdaciu sieť a aj keď ma každú chvíľu budil vlak, bolo to pekné. Tešil som sa aj z dažďa, neviem si predstaviť, že by som nejaké úseky prechádzal v horúčave. V Nízkych Tatrách sme utekali pred búrkou, na hrebeni sme sa nemali ani kde schovať a vždy som sa tešil do dediny na kofolu alebo pivo, to ma poháňalo.
Začal som si užívať pre nás samozrejmé veci. Sprcha, teplé jedlo, posteľ, beriem to ako luxus. Dobreže som neplakal od šťastia, keď som sa vrátil, doma ma čakalo teplé jedlo a mohol som spať v posteli. Počas cesty som zvykol vstávať skoro, so slnkom. Magická bola aj ranná hmla v lese, ktorý sa postupne začal presvetľovať. Chýba mi takéto spojenie s prírodou a jej čistá láska.
