18 rokov predáva zeleninu na Miletičke: Zákazníkov už poznám po mene. U mňa vedia, čo kupujú
Pre bývalú basketbalistku má trhovisko magickú atmosféru. Podľa nej patrí k histórii Bratislavy rovnako, ako Michalská veža.
Väčšinu roka je len „skypová babička“
Keď sa pani Renaty spýtame, ako vyzerá bežný deň obchodníčky na Miletičke, skonštatuje, že jej niet čo závidieť, lebo máva deficit spánku: „Vstávam o pol štvrtej ráno. Prepravky, do ktorých sme večer pripravili dozretú úrodu si sama naložím do auta a sama si odšoférujem 100 kilometrov do Bratislavy. Cesta z Komárna na trhovisko mi trvá zhruba hodinu a dvadsať minút, tu z auta vyložím, čo som doma naložila a predávam. O piatej balím a vraciam sa späť do Komárna, kde ma čaká domácnosť i záhrada. Do postele sa dostanem okolo desiatej, pol jedenástej a o pol štvrtej mi opäť zvoní budík. A tak to ide každý deň v týždni okrem soboty, kedy predávam len do obeda a nedele, keď mám voľno.“
A rovnaký kolotoč medzi úrodnou zemou na juhu Slovenska a najznámejším slovenským trhoviskom je pre ňu rok čo rok rovnaký, začína sa v polovici apríla a končí tesne pred Vianocami, 23. decembra. Potom má tri mesiace voľna a konečne aj viac času na rodinu. „Vždy odídem na tri týždne za starším synom do Švajčiarska, troška mu tam pomôžem a hlavne sa na krátky čas zmením zo „skypovej“ babičky na takú skutočnú, reálnu a konečne si užijem vnukov.“
Zostane Miletička Miletičkou?
Hoci si pani Renata na svoju prácu občas „pofrfle“, po zime sa na trh vždy teší: „Miletička má pre mňa magickú atmosféru. Odjakživa ma baví práca s ľuďmi a tu ju mám. Asi preto som tu vydržala tak dlho. Spoznala som veľa ľudí, mám svoju stálu klientelu, viem už, ku komu môžem byť žoviálna, kedy drzejšia, s kým troška pokoketovať,“ zasmeje sa, ale vzápätí dodá: „Len aby nám Miletička vydržala!“
Medzi predajcami opäť kolujú rôzne chýry o budúcnosti lukratívneho priestoru, na ktorom majú rozložené svoje stánky. „Ani by ma neprekvapilo, že niekto by na tomto mieste radšej videl vysoké vežiaky. Len dúfam, že k tomu nikdy nedôjde. Veď Miletička, to je pre Bratislavu niečo ako Michalská brána! Patrí ku koloritu mesta, je to legenda. A tiež by potrebovala investíciu a rekonštrukciu ako tá historická brána, aby sa nám lepšie predávalo a zákazníci sem radi chodili.“ Potom však mávne rukou a prejde na inú tému.
Hrávala basketbal za Slovan
Jej osobná štatistika, že pri práci denne nazdvíha 500 až 600 kilogramov tovaru, tak trocha vyráža dych. Najmä pri melónoch a zemiakoch to chce naozaj dobrú kondičku, ktorú aj vo svojej 60-tke, našťastie, stále má. „Vitalitou by som do vrecka strčila možno aj dve 30-ročné dievčatá,“ konštatuje, ale na druhej strane priznáva, že únavu pociťuje stále viac a o to vďačnejšia je za svoje, v mladosti perfektne trénované telo.
Pani Renate v žilách koluje „športová krv“, jej mama bola reprezentantka v atletike, otec v hádzanej, strýko v zápasení a ona je bývalá úspešná basketbalistka. „So Slovanom Bratislava som hrávala, vtedy ešte ako Koštiaľová, národnú ligu a zároveň študovala na Fakulte telesnej výchovy a športu. Išlo mi to celkom dobre, no potom prišli dve deti a školu som žiaľ, nestihla dokončiť. Ale pri basketbale som zostala až do 33 rokov.“
Dnes je už len fanúšička, chodí na zápasy v Komárne a len z času na čas si niekde zahádže na kôš. „Ale nevadí, teším sa, že moje tri deti sú úspešní športovci,“ aspoň narýchlo sa nám pochváli nadaným potomstvom. „Synovia to vo vodnom póle dotiahli až do reprezentácie a dcéra je zasa profesionálna potápačka. Mladší syn Filip sa navyše venuje bojovým umeniam a je majstrom sveta k kempo karate. Veď si nájdite Filipa Kádára na internete, dozviete sa o ňom viac.“
Je to stále ťažšie
Pre ňu šport dnes znamená už len pekné spomienky. Dušou je hlavne pestovateľka a obchodníčka. So svojím partnerom ešte stále dokážu vyžiť z toho, čo sami dopestujú. Pri otázke, či to takto potiahnu až do dôchodku, však zaváha.
„Viete, že netuším? Je to pre nás stále ťažšie. Z roka na rok sadíme menej a menej a stále menej úrody sa predá. Robota je to ťažká a cenami nedokážeme konkurovať veľkým obchodným sieťam. Viete, za čo teraz ponúkajú napríklad melóny? Kilo nestojí ani 1 euro!“ Potom ruku nasmeruje na cenovku pri svojich melónoch a dodá: „My, čo ich pestujeme aj predávame pod holým nebom, si takúto cenu dovoliť nemôžeme, nepokryla by nám ani náklady. Len za fólie, pod ktoré sa melóny sadia, sme v tejto sezóne zaplatili o 300 percent viac ako pred rokom! Snažíme sa, ale uvidíme, ako dlho to ešte budeme zvládať.“
Na ďalšej strane nájdete originálne melónové inšpirácie od pani Renaty:
