Gabriela fotí okamihy smrti: Odsunuli sme ju do nemocníc, ešte nedávno sa odohrávala v každom dome
Na silných fotografiách Gabriely Teplickej ľudia nevyzerajú dokonalo ako na Instagrame.
Zachytáva umierajúcich ľudí, tých, ktorí stratili domov, staroslovanské kňažky, ale aj vlastnú rodinu. Fotografka Gabriela Teplická sa nevyhýba ani tým najcitlivejším témam a jej práca získala ceny na medzinárodných súťažiach a dokonca aj fotografického "Oscara". Pre DOBRÉ NOVINY sa s ňou rozprávala Lucia Fričová.
V roku 2021 a 2022 ste sa dva roky po sebe umiestnili na druhom mieste na prestížnej celosvetovej súťaži IPA v New Yorku. S akými fotografiami ste uspeli a čo to pre vás znamenalo?
Prvý raz bol ocenený projekt MY o mojej rodine a druhý raz som získala striebro za projekt Kruhy o staroslovanských kňažkách. Keďže je to taký Oskar pre fotografov, bola to pre mňa pocta.
Je to pre vás to najvyššie ocenenie?
Tento rok som získala profesionálny titul Kvalifikovaného európskeho fotografa v oblasti Sociálny dokument, ktorý udeľuje Federácia európskych fotografov. To je asi najvyššia méta, ktorú som zatiaľ dosiahla. Vážim si to o to viac, že na získanie titulu som musela splniť veľmi vysoké požiadavky na fotografické zručnosti a znalosti či tlač fotografií. Zároveň moje portfólio dôkladne preskúmali špičkoví odborníci z FEP, aby posúdili kvalitu mojej práce.
Vyštudovali ste odevnú školu. Ako ste sa dostali k foteniu?
Fotenie ma sprevádzalo viac menej celý život. Môj otec veľa fotil a spolu sme vyvolávali fotografie v kúpeľni s červeným svetlom. Postupne som si na film a klasický fotoaparát fotila všetky svoje cesty. To, že chcem byť módnou návrhárkou, som vedela od druhej triedy na základnej škole. Študovala som odevníctvo vo Svite. Priebežne som šila a aj som sa tým určitú dobu živila.
Keď sa narodili deti, tak ma očaril svet fotografie. To, ako sa do fotografie dá dostať hĺbka emócií a prežitku. Ako sa zachytením momentu dá vyjadriť najhlbšie vnútro. Napríklad keď sa vám narodia deti. Je to niečo, čo chcem povedať svetu bez slov.
Prečo ste sa rozhodli pre čiernobielu fotografiu?
Farba podľa mňa odpútava pozornosť od emócií. Ja som sa v čiernobielej našla. Je pre mňa veľa inšpiratívnych fotografov, ktorí takto fotia. Musím spomenúť Matúša Zajaca, ktorý ma od roku 2017 sprevádza ako mentor. Vďaka jeho pohľadu na fotografiu, som v nej mohla objaviť ešte väčšiu hĺbku.
Fotografický projekt MY, ktorý ste vydali aj knižne, prináša intímny pohľad do vašej rodiny. Zobrazujete manžela, deti, matku a jej sestru s Downovým syndrómom v situáciách, ktoré nie sú bežné. Nevyzerajú na nich dokonalo, ako je to dnes moderné. Ako vznikal tento projekt?
Počas tohto dlhodobého dokumentu som sa menila najmä ja. Rozvíjala som svoju osobnosť a začala veci vnímať inak. Nielen ako fotografka, ale aj ako manželka, matka či dcéra.
Rozhovor pokračuje na ďalšej strane:
