Gabriela fotí okamihy smrti: Odsunuli sme ju do nemocníc, ešte nedávno sa odohrávala v každom dome
Na silných fotografiách Gabriely Teplickej ľudia nevyzerajú dokonalo ako na Instagrame.
Fotila som svojho muža, keď ráno vstával z postele aj vo všetkých ďalších podobách. Samozrejme musel s tým súhlasiť. Každá jedna fotka, ktorá bola na verejnosti vystavená, bola odsúhlasená. Nedovolila by som si zverejniť niečo, čo by sa mu nepáčilo.
S deťmi sme viedli dlhé rozhovory, prečo tie fotky vznikajú, čo pre mňa znamenajú a ako oni vnímajú seba na fotografiách. Vďaka tomu sa prehlbovali aj naše vzťahy v rodine. V knihe nájdete najsilnejšie a najintímnejšie momenty mojej rodiny, kde je zachytené moje vnímanie detí, muža, matky, ktorá sa stará o svoju sestru s Downovým syndrómom. Jednoducho môj život. Celou knihou, sa preto ťahá tenká červené čiara, ktorá symbolizuje krv spájajúcu našu rodinu.
Čo vás počas projektu prekvapilo?
Môj syn sa v šiestich rokoch rozhodol nechať si narásť 40-centimetrové vlasy, aby ich mohol venovať na výrobu parochne pre onkologických pacientov. Podstúpil päťročnú cestu, ktorá nebola ľahká. Dospelí ľudia totiž vedia počastovať malého chlapca šťavnatými slovami, ktoré nie sú šťastne formulované. Ale veľmi ho to posilnilo.
Pamätám si, že sme raz sedeli pred nákupným centrom a rátali, koľko dlhovlasých chlapov prejde okolo a bolo ich naozaj dosť. Po ostrihaní sa rozhodol, že to urobí znova. Takže má znova dlhé vlasy.
Druhým oceneným projektom sú Kruhy. Čo si pod tým človek môže predstaviť?
Kruh je najsilnejší a najposvätnejší symbol, lebo v kruhu sme si všetci rovní a zároveň spolu vytvárame veľkú silu. Kruh či už rodinný, alebo kruh priateľov je ako pevná pôda pod nohami, keď v tme kráčate po tenkej lávke života. Je to projekt o kňažkách, ktoré prinášajú oslavu života pomocou obradov a rituálov v prepojení s prírodou a živlami. Ukazujú nám, že náš život by sme mali žiť vedome. Zastaviť sa a uvedomiť si, za čo všetko môžeme byť v živote vďační a pomocou rituálov, tomu vzdávať úctu.
Za čo ste v živote vďačná vy?
Vďačnosť je pre mňa pri každom projekte najsilnejšia emócia. Som vďačná za svoju rodinu, preto vznikol projekt MY. Pri Kruhoch je to zas kolobeh života. Človek môže byť v každom období roka, ale aj svojho života, za niečo vďačný. Na jar za rozkvitnuté kvety, stromy či vlahu, v lete za teplo a letné plody, na jeseň za úrodu a v zime za stíšenie sa a odpočinok.
Práve ste sa vrátili z Anglicka, kde ste boli so skupinou žien navštíviť miestu Carolyn Hillyer, autorku kariet Orákulum tkáčok. Aká to bola skúsenosť?
Rozhovor pokračuje na ďalšej strane:
