Gabriela fotí okamihy smrti: Odsunuli sme ju do nemocníc, ešte nedávno sa odohrávala v každom dome
Na silných fotografiách Gabriely Teplickej ľudia nevyzerajú dokonalo ako na Instagrame.
Práve ste sa vrátili z Anglicka, kde ste boli so skupinou žien navštíviť miestu Carolyn Hillyer, autorku kariet Orákulum tkáčok. Aká to bola skúsenosť?
Bol to veľmi silný proces. V stíšení, v hudbe a prírode sme nachádzali seba samých. Bola to cesta, ktorú sme podnikli aj vďaka slovenskému prekladu kariet Orákula Tkáčok Zuzanou Slavenou. Carolyn je skvelou hudobníčkou a maliarkou. Jej prirodzenosť je veľmi inšpirujúca.
Fotíte sociálny dokument. Čo je pri fotení citlivých tém kľúčové?
Pri dlhodobom dokumente a najmä pri takýchto intímnych či nepoznaných témach, je dôležitým faktorom dôvera. Kňažky boli dlho vnímané ako čarodejnice, lebo ľudia nevedeli, načo chodia do lesa a čo tam robia. Oni mi dovolili vstúpiť do ich komunity, spoznať ich prácu a ukázali mi, že v podstate len nadväzujú na našu predkresťanskú, staroslovanskú kultúru a tradíciu. Veď Dožinky, Svätá Lucia či Morena boli v tradíciách prítomné dlhé roky.
Aký je váš najsilnejší zážitok?
V oblasti prirodzeného života, bol najsilnejším zážitkom domáci pôrod, na ktorého fotenie som čakala štyri roky. Teda na zvolenie a privolanie k príchodu dieťaťa na svet. Dôveru, že nebudem rušiť, musela mať nielen matka ale aj dula. Bol to silný zážitok, kedy som si ako dvojnásobná matka uvedomovala, že žena a dieťa sú pri pôrode na tenkej hranici medzi životom a smrťou. S mamičkou, ktorá mi dovolila fotiť ju v najkrajšej a zároveň náročnej chvíli, máme doteraz veľmi pekný vzťah.
Aké momenty boli pre vás počas fotenia ešte obohacujúce?
Teraz fotím projekt o ľuďoch bez domova. Vďaka jednotlivým osudom som si uvedomila, že väčšina z nich sa dostala na ulicu, lebo opustili rodinu alebo sa ich rodina zriekla alebo už žiadnu nemali. V takýchto chvíľach som veľmi vďačná za to zázemie a úžasnú podporu, ktorú mám doma. Za istotu, že čokoľvek sa stane, mám sa kam vrátiť. Vtedy si naplno uvedomujem ten výnimočný pocit bezpečia. Úžasné výhľady mám aj pri projekte Moment, ktorý je o prirodzenom umieraní.
Ako ste sa dostali k téme smrti?
Rozhovor pokračuje na ďalšej strane: