Gabriela fotí okamihy smrti: Odsunuli sme ju do nemocníc, ešte nedávno sa odohrávala v každom dome
Na silných fotografiách Gabriely Teplickej ľudia nevyzerajú dokonalo ako na Instagrame.
Ako ste sa dostali k téme smrti?
Dostala som sa k nej vďaka českému festivalu „K smrti dobrý festival“, ktorý fotím už niekoľko rokov. Je to trojdňové stretnutie ľudí, ktorí prišli o svojich blízkych, deti, rodičov. Sú tam prednášky so záchranármi, ľuďmi z paliatívnej starostlivosti či tými, ktorí zažili klinickú smrť. Už aj na Slovensku máme takéto festivaly. Jeden bude 28.10 v Košiciach s názvom Deadline či bratislavský Memento mori.
Druhý menovaný som tento rok zdokumentovala a zároveň som tu vystavovala fotky z pohrebov. Téma smrti sa u nás znova otvára. S organizátormi si medzi sebou hovoríme, že oživujeme smrť. Kedysi sme ju totiž odsunuli do nemocníc, za steny a dvere domovov sociálnych služieb a rôznych zariadení. Lenže tým sme smrť vytesnili zo svojich životov. Týka sa však každého z nás.
Ešte nedávno sa odohrávala v izbách každého domu. Naše staré mamy si to pamätajú. My sa teraz vraciame späť. Vznikajú prírodné pohrebníctva. Ťažko chorí ľudia sa rozhodujú častejšie umierať doma. Kurzami duly pre umierajúcich prechádza stále viac žien.
Ako sa dá zachovať objektívnosť a nadhľad pri takýchto témach?
Nadhľad získavam prostredníctvom fotografie a dôsledného premyslenia si, aký mám zámer. To musím mať dopredu jasné. Je nutné uvedomiť si, čo chcem týmito fotografiami povedať a akú myšlienku chcem zdieľať. Už pri rituáloch s kňažkami som sa naučila, že musím byť takmer neviditeľná.
Chodím naboso, aby ma nebolo ani počuť. Dôvera je v týchto situáciách ako lakmusový papier. Keď sa naruší, už sa nedá vrátiť späť. Všetci sú oboznámení, že som tvorkyňa fotografií a súhlasia s fotením. Tiež si môžu byť istí, že zverejnené, dnes už po celom svete, budú len schválené fotky.
Dá sa na Slovensku uživiť dokumentárnou fotografiou?
Je to dlhodobý proces. Fotograf si potrebuje vybudovať okruh známych a klientelu, ktorá sa vracia. Veľkú vďaku však musím vyjadriť môjmu manželovi, ktorý ma celý čas podporuje. Častokrát veril vo mňa viac ako ja sama. Vďaka jeho podpore som pritom vydržala tak dlho.
