Súrodenci ho chránili, aby nepočul umierajúceho otca. Miloš Bubán rýchlo zistil, čo je v živote dôležité
Rodina a priatelia sú okrem zdravia najväčší poklad v živote, hovorí uznávaný gastroenterológ, ktorý takmer celý život vyrastal ako polosirota.
Chcel byť spevákom, ideálne Waldemarom Matuškom, no pohľad na zomierajúceho otca jeho životné plány rýchlo zmenil. Hoci sa narodil príliš skoro na to, aby milovanú osobu pred zákernou rakovinou ubránil, už ako šesťročný vedel, že chce dlhší život dopriať aspoň iným. „Rodina a priatelia sú okrem zdravia najväčší poklad v živote,“ vyznal sa pre portál Senior Magazín niekdajší televízny hlásateľ a talentovaný lekár Miloš Bubán.
Zapamätal si pohľad na lekárov
„Na otca si nepamätám. Zomrel, keď som mal iba šesť rokov. Predtým dva roky chodil po nemocniciach, aj v Ostrave i v Brne, lebo dovtedy na Slovensku neboli také prístroje na radioterapiu. Aj doma, keď zomieral v bolestiach, všetci ma chránili od pohľadu na to, ako trpí aj napriek podávaniu morfia,“ zaspomínal si pre Šarm na neľahké obdobie.
Keď bol jeho otec na smrteľnej posteli, chodili mu pichať morfium. „Mal také veľké bolesti, že keď sa vzpieral, na posteli boli vydraté šľapy z nôh. Viem, že keď začal kričať od bolesti, starší súrodenci ma vždy ‚zlikvidovali‘, mama im dala príkaz, aby ma vzali do záhrady, aby som ako malé šesťročné decko nepočul, čo sa deje,“ uviedol v rozhovore pre SME.
Popri bolestivých výkrikoch svojho otca si však zapamätal aj pohľad na miestneho lekára. „Ten lekár sa aj napriek tomu, že flinta už bola takmer hodená v žite, stále snažil pomôcť a dávať mu nádej aspoň svojim vystupovaním. Nebol to pre neho odpísaný pacient. To som si veľmi vážil a zafixoval si to,“ priblížil momenty, ktoré ovplyvnili celé jeho životné smerovanie.
Mama je srdce rodiny
Rozhodol sa, že život zasvätí pomoci iným. „A vtedy mi to zaplo, že toto by som chcel robiť aj ja a to mi vydržalo nepretržite až do nástupu na lekársku fakultu,“ hovorí Miloš Bubán, ktorého dnes ľudia poznajú ako uznávaného gastroenterológa. „Na gymnáziu nám náš triedny vždy v septembri rozdal papiere, na ktoré sme mali napísať, kam chceme ísť ďalej a ja jediný z triedy som mu vždy odovzdal to isté – lekárska fakulta,“ pokračuje s dodatkom, že nadšenie z tohto rozhodnutia mu pretrvalo dodnes.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
