Partizánom nosili granáty v detskej kolíske. Moja puberta bola nenávisť voči Hitlerovi, spomína pani Anna
Anna Bergerová mala počas SNP iba 16 rokov, no bola dôležitou súčasťou partizánskej skupiny.
Krátka chvíľa radosti
Počas vojny sa predsa dočkala krátkeho okamihu šťastia a rodinnej pohody. Na Vianoce v roku 1943 robila makovník a na doske mala pripravené kysnuté cesto a tvaroh. „Vtom sa otvorili dvere a zjavil sa môj brat Vasiľ, ktorého som si ani dobre nepamätala,“ spomínala pre Pamäť národa. Keď ju brat uvidel, chytil ju a točil radostne po izbe a keď si na stole všimol pripravené cesto, umyl si ruky a ako skúsený pekár začal vytvárať rôzne pletence a vianočky. Radosť však netrvala večne.
Po dvoch hodinách prišiel zástupca z notárskeho úradu a Vasiľovi oznámil, že nelegálne prekročil hranice Slovenska. Preto sa musel pobaliť a znovu ujsť. Aj keď ho prenasledovali žandári, podarilo sa mu nasadnúť na vlak a utiecť. No za ten krátky čas, čo bol doma, stihol rodine povedať, že koniec vojny sa blíži a nech sa neboja podporiť partizánov v boji za slobodu. „Radil nám, aby sme urobili všetko, čo môžeme v prospech partizánov. Hovoril, že na ruskom fronte sa všetko pohlo a že za chvíľu budeme oslobodení a všetci pokope,“ spomínala pamätníčka na radostnú novinu.
Pašovanie zbraní v kočíku
Už o pár mesiacov na to sa do ich domu nasťahovali slovenskí vojaci, ktorí sa chceli pridať ku partizánom. „Vo veľkej miestnosti si spravili prične a kanceláriu a na tej prični spali,“ prezradila Bergerová, ktorá nechcela vojakov nikdy rušiť, preto chodila na toaletu cez okno a nikdy nie cez ich izbu.
Netrvalo dlho a s vojakmi sa rodina spriatelila. Vojaci prinášali zabalené granáty a strelivo, ktoré Anna so staršou sestrou pašovali partizánom. Zbrane si ukladali do detskej kolísky, v ktorej ich ľahko preniesli. „Nevedeli sme, čo tam je, lebo to bolo zabalené aj v handrách a mastných papieroch. Sestra mala kolísku, akože nesie decko, ja som mala v ruke hrable alebo motyku, že ideme na pole,“ vysvetlila.
V septembri 1944 začalo Slovenské národné povstanie a vojaci z ich domu utiekli k partizánom, no ubrániť sa nedokázali. „O dva dni už naši vojaci išli pod puškami Nemcov, ktorí boli zúriví a strašne suroví. Neviem, čo to bolo za ľudí,“ spomínala. Nemeckí vojaci obsadili aj ich dom. Do postele, kde predtým spávala Anna s mamou, uložili raneného vysokopostaveného nemeckého dôstojníka.
Anna, ktorá nenávidela fašistov, nadávala po rusínsky a myslela si, že jej nik nerozumie. No nemecký dôstojník, ktorý rozumel poľsky, ju varoval, že vedia o ich spolupráci s partizánmi a chystajú sa ich postrieľať. Ešte v tú noc obe utiekli k partizánom do obce Havaj a odtiaľ do Závady, kde pracoval partizánsky lekár Jozef Dolina. Ženy si ani nestihli oddýchnuť z cesty a už boli zapojené do partizánskej práce.
Viac si môžete prečítať na ďalšej stránke.
