Partizánom nosili granáty v detskej kolíske. Moja puberta bola nenávisť voči Hitlerovi, spomína pani Anna
Anna Bergerová mala počas SNP iba 16 rokov, no bola dôležitou súčasťou partizánskej skupiny.
Ako jedna rodina
Annina mama prišívala červené mašle na čierne čiapky a Anna sa stala ošetrovateľkou, hoc nemala žiadne skúsenosti. „Povedal mi: ‚Ranení nemajú radi uplakaných, ale usmiatych, a to bude tvoja hlavná úloha. Budeš robiť to, čo ti poviem.‘ Brala som ho ako Pána Boha, tak som ho poslúchala,“ spomínala na začiatok partizánčenia.
Jej staršia sestra sa starala o výrobu chlebov a rezancov, s ktorými pomáhali aj partizáni, ktorí sa vrátili z rozviedky. „Boli sme ako jedna rodina, ako brat a sestra, veľmi sme sa mali navzájom radi bez ohľadu na to, či tam bol Rus, Ukrajinec, Bielorus, Tatár, Slovák, Rusín alebo Žid,“ dodala.
K spojkám sa pridali aj Anna a Mária, ktoré obhliadali dediny, kde boli Nemci. Úlohou spojky bolo zistiť, kde presne sa nachádzajú Nemci, aby na nich vedeli partizáni zaútočiť. V jeden deň im boli dievčatá podozrivé, pretože Anna začala opäť nadávať v rusínskom jazyku. „Nemec ma udrel do nosa, nie silno, ale pustila sa mi krv z nosa ako z vodovodu. Aj Nemčúri sa zľakli a pustili nás,“ povedala o strete. Keď to zistila Annina mama, zakázala dcéram prácu spojok. Stačí jej vraj, že nevie nič o svojich synoch, nechce stratiť aj svoje dcéry.
Najhoršie štyri dni a štyri noci
Z ukrajinského frontu neskôr prišla informácia, že najzbesilejší nacisti z Waffen-SS idú vystrieľať všetkých, ktorí pomáhali partizánom. Bolo nutné sa presunúť. Na cestu sa Anna s ostatnými vybrali v krutej zime. Nemali vodu, nesmeli si založiť oheň a v ukrutných mrazoch museli pomaly prechádzať zamínovanými poľami.
„Keď ste šľapli na jednu mínu, vybuchli aj ďalšie a všetci naokolo boli mŕtvi alebo ranení. To bol strašný prechod. To boli moje najstrašnejšie štyri dni a štyri noci v živote,“ prezradila. Po ceste prepukol s Nemcami boj, v ktorom padol aj jej brat Vasiľ. „Nedožil sa oslobodenia. Dva dni pred skončením vojny bol gestapáckými hnusákmi zabitý!“ povedala pre Aktuality.
Koncom novembra sa im podarilo spojiť s Červenou armádou, ktorá bola v Kalinove, prvej oslobodenej dedine. Tam spoločne s partizánmi porazili Nemcov aj napriek vyčerpaniu a hladu.
Po boji sa Annina mama rozhodla, že sa vrátia do rodnej Habury. Keď tam prišli, dedina bola celá vypálená, preto sa presťahovali do Humenného, kde Anna po vojne študovala na ruskom gymnáziu. V roku 1948 sa vydala a presťahovala sa do Bratislavy. Neskôr pokračovala v štúdiu na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Do boja v partizánskej skupine ju motivovali najmä ideály, v ktoré verila, a túžba po zmazaní rozdielov medzi bohatými a chudobnými. O svojich spomienkach spočiatku len veľmi ťažko hovorila. „Odkladala som si spomienky v pamäti, ale už dávnejšie pozorujem, čo sa vo svete robí. Som sklamaná, akí sú ľudia neznášanliví. Povedala som si, že o tom musím hovoriť, kým ešte žijem. Chodím po školách, po schôdzach a ľutujem, že som nezačala dávnejšie. Teraz môžem ‚bojovať‘ už len jazykom,“ uzavrela pamätníčka pre portál Rusyn.
Pripomienka hrdinských momentov
S pani Bergerovou sa v utorok stretla prezidentka Zuzana Čaputová. „Dnes ma navštívila a veľmi srdečne privítala pani Anna Bergerová, partizánka, ktorá počas vojny pomáhala ako ošetrovateľka, ale aj spolu so sestrou pašovali muníciu a chodili na výzvedy. Po celý život bola aktívna v protifašistických a partizánskych organizáciách,“ uviedla Zuzana Čaputová na sociálnych sieťach.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/zcaputova/posts/pfbid0mnp8Y6wmfiytdJCs1eDKf5HH4cWt6DzVVBLYEPyQbWdjZxX8G2T2ihe9fSXYu7V5l
Hlava štátu pripomína, že tento týždeň je Svetový deň vojnových veteránov a hrdinské momenty našej histórie je dobré si pripomínať aj cez silné osobné príbehy, akým je aj život pani Bergerovej. „Ďakujem za vašu odvahu, za dnešnú návštevu a nech vám, pani Bergerová, zdravie ešte dlho slúži,“ dodala.
