Miloval ho a nevedel, či dosť. Michal Dočolomanský chcel navždy odísť, no držala ho aj láska k otcovi

Rudolf a Florianna prišli do Nedece v roku, keď sa im narodil Michal. Na znak vďaky a aj preto, že v sebe nosil vieru k Bohu, postavil Michalov otec vedľa kostola kaplnku a do kameňa vyryl tento pre neho pamätný rok. Vtedy ešte nemohol tušiť, že sa z jeho syna raz stane jeden z najuznávanejších slovenských umelcov - a aj to, že aj on mu raz v ťažkých chvíľach pomôže.

„Boli chvíle, že sa mi nechcelo žiť. Hovoril som si, že to nemá zmysel,“ priznal Michal Dočolomanský. Podľa neho bolo veľmi ťažké žiť podľa toho, ako nám stanovia iní. „Tá bolesť je ako guľa na nohe. Chcete žiť podľa pravidiel, ale nevládzete. Sťahuje vás to niekde do priepasti, nechcete žiť. Len keď som sa z toho vyslobodil, mal som pocit, že lietam...“ zaspomínal si v rozhovore na smutné okamihy vo svojom živote, ktoré sa týkali jeho sexuálnej orientácie.

Odišiel v priamom prenose

Napokon ho istí ľudia vrátili naspäť do divadla, no so zlomeným srdcom. A keď mu po rokoch tuhého fajčenia diagnostikovali rakovinu pľúc, začal „odchádzať v priamom prenose“, ako to sám nazval. Bulvárni novinári sa totiž neštítili ničoho a dalo by sa povedať, že do poslednej minúty jeho života na neho „poľovali“. A napriek tomu, že herec nikdy predtým nemal problém hovoriť o svojej práci či pustiť verejnosť do súkromia, vtedy už chcel len pokoj. „Je to moje ochorenie aj moje zdravie. Nie som žiadna verejná osoba, aby ma niekto sledoval! To, čo robím, je len a len moja vec,“ hovorieval vtedy so smútkom v hlase.

Mrzelo ho tiež, že sa nedočkal toho, že by sa ho niekto zastal alebo spísal petíciu, aby to konečne prestalo. Len týždenník Slovenka stihol ešte pred jeho smrťou uverejniť článok s vyhlásením Michala Dočolomanského, ktoré on osobne počas svojej liečby v nemocnici odovzdal šéfredaktorke Slovenky a zároveň autorke knihy, Márii Mikovej, so slovami: „Vždy je to výnimočné, keď si niekto všimne vašu prácu. Žil som pre iných aj pre svoju prácu.“

Prečítajte si tiež: Na sedem dní sa stratil a chcel so všetkým skončiť. Michal Dočolomanský našiel silu prijať samého seba