Doktorka Dialýza Odmeraná: Keď sprevádzam malého pacienta na operačku, jedna vec robí zázraky
Vyslali ju urobiť reportáž o zdravotných klaunoch, vrátila sa rozhodnutá, že tiež bude nosiť červený nos.
Vašou typickou rekvizitou je sliepka Božena, ktorú nosíte na ramene a nedá sa prehliadnuť. Takže sa musíme spýtať aj na ňu.
Keď som začínala, chcela som byť krásna zdravotná klaunka, túžila som po nádherných tyrkysových princeznovských šatách, ale nedostala som ich. Gary mi nekompromisne pridelil škaredý kostým s červeným klobúkom, ktorý sa zbehol hneď po prvom praní a potom som ho musela nosiť len tak položený na temene hlavy. Sliepku Boženu som si vybrala neskôr sama, zdala sa mi primeraná k môjmu imidžu. Ale musím povedať, že po čase som dala Garymu za pravdu, ten škaredý kostým mi veľmi pomohol v klaunovaní. V šatách pre princeznú by to šlo asi ťažšie.
Červené nosy vydávajú aj knihy, ktoré sú plné zážitkov s pacientami. Na tej poslednej ste sa podieľali aj Vy. Aký je Váš najsilnejší príbeh?
Pre Vás vyberiem jeden neuveriteľný príbeh z detského centra, v ktorom žijú malí pacienti s ťažkými a nevyliečiteľnými diagnózami. Sú pripútaní na lôžko, napojení na prístroje a je veľmi ťažké nadviazať s nimi akýkoľvek kontakt. Pri lôžku jedného z nich sme sa raz rozhodli zaspievať krásnu známu pieseň, ale moja kolegyňa, lepšia speváčka ako ja, zabudla jej záver a celé to zostalo na mne. Tak som pieseň horko-ťažko, ale s plným nasadením, dospievala a spontánne chlapcovi na lôžku povedala: „Tak Timo, do tohto som vložila naozaj všetko, dala som ti celú svoju energiu.“ A Timo, chlapec na prístrojoch, ktorý nereaguje a nekomunikuje, sa zrazu usmial a dotkol sa tou svojou slabučkou ručičkou mojej! Pre nás to bolo ako zázrak.
Vznikajú medzi Vami a pacientami aj silnejšie väzby a putá? Zostávate s niektorými v kontakte aj po vyliečení?
To nie. To, že máme na sebe červený nos a používame iné meno, nám pomáha udržať si istý odstup, byť klaunom a zostať profesionálom. Troška iné je to pri programe „Prezuvky máme“, v rámci ktorého chodíme za nevyliečiteľne chorými deťmi domov. Do niektorých rodín sa vraciame aj niekoľko rokov a vtedy vznikajú silnejšie väzby i priateľstvá. Podobne je to aj so seniormi v sociálnych zariadeniach. Na niektorých sa doslova tešíme a oni na nás. Napríklad pani Eva. Tá má už vyše 90 rokov a miluje knihy, ale, pozor, nie je to žiadna červená knižnica! Číta o histórii, o svetových udalostiach a hlavne, je veľmi vďačná za každú našu návštevu a dôvod schuti sa s nami zasmiať. Keď za ňou prídeme, vždy sa jej rozžiaria oči a víta nás: „Ja som tak rada, že ste zasa tu! Už ste mi chýbali!“
Čo je náročnejšie, rozosmiať choré deti alebo seniorov?
Oveľa zložitejšia je práca so seniormi. Hlavne na jeseň a v období Vianoc mávame ťažké klauniády. Jednak počasie je pochmúrnejšie, je málo slnka, nálada sa automaticky zhoršuje a na sviatky sa ešte intenzívnejšie vracajú spomienky – ako to bolo kedysi, čo všetko zažili a pridáva sa aj smútok, že nič z toho sa už nikdy nevráti. Vtedy sa ťažšie hľadá návod na smiech a nás to stojí oveľa viac síl. U väčšiny detí je to iné, aj keď sú vážne choré, stále existuje nádej, že opäť prídu lepšie časy.
Vaším poslaním je liečiť a pomáhať smiechom. Naozaj to funguje?
Článok pokračuje na ďalšej strane:
