Do Vianoc sme doma, sľuboval jej na súde. Milenci z Československa na seba čakali osem rokov
Zaľúbenci z Československa putovali za špionáž do väzenia. Milena čakala na svojho Jaroslava roky.
V aute Štátnej bezpečnosti sedela s ďalšími troma ľuďmi a cítila sa, ako keby išli na výlet. „Výlet“ však skončil na úradovni ŠtB. „A potom ma strčili do miestnosti, zavreli za mnou a zložili mi tie okuliare. A proti mne sedel obrovský vlčiak,“ spomínala Milena pre Pamäť národa.
Uvidíme sa na Vianoce?
Polícia odhalila mŕtve schránky, počas domových prehliadok zabavili písomnosti, fotoaparát, fľaštičku s neviditeľným atramentom, rádio, vysielačku, písací šifrovací stroj aj plány rôznych skrýš. Všetci špióni skončili vo väzbe. Dni sa delili na výsluchy a pobyty v cele. Cez deň nesmeli sedieť, stále chodiť a v noci zase ležať na slamníkoch na zemi. „Celú noc svietilo svetlo a ležať sme museli s rukami na deke. Akonáhle som dala ruky pod deku, tak začali mlátiť do dverí,“ povedala Milena. Po šiestich mesiacoch vo väzbe začal súd. To bolo prvýkrát čo opäť uvidela svojho milovaného Jaroslava.
„Sedel vpredu, a keď sa nepozerali, tak na mňa mával a volal, že do Vianoc sme doma. No, ale do ktorých, že áno,“ spomínala na súdny deň. Milenu za velezradu a špionáž odsúdili na osem rokov, návrh obžaloby znel pätnásť rokov, ale bola mladistvá a trest preto dostala polovičný. Traja hlavní obvinení dostali dvadsať, osemnásť a devätnásť rokov. Jaroslav Sedláček bol tým, ktorý mal vo väzení stráviť devätnásť rokov.
Nikdy ho neopustila
Jaroslav skončil vo väznici v Opave, Milena v pracovnom tábore pri Kladne. Prišla tam cez Vianoce, no žiadne neoslavovala. Vonku zbierala železo, ktoré súdruhovia odnášali na tavenia. „Boli sme zmrznuté, skoro nič na seba, ale bolo zaujímavé, že sme pritom vôbec neboli choré. A potom, keď začalo byť pekne, tak sme sa tešili, že budeme vonku a oni nás dali do fabriky,“ povedala o prvých mesiacoch vo väzení. Z Kladna sa nakoniec dostala do Zlína a neskôr na južné Slovensko. V roku 1954 dostala Milena milosť od prezidenta republiky, pretože podľa vtedajších zákonov bola ešte mladistvá.
Po dvoch rokoch bola konečne slobodná. Ale slobodu mimo väznice aj tak nenašla, aj po prepustení zostávala kvôli päťročnej podmienke pod stálym dohľadom. „Zničila som si tým celý život. Keď som sa potom vrátila, tak ma nikto nikde nechcel, báli sa ma. Bola som prašivá ovca,“ priznala ukrivdene. „Boli aj dni, keď som už nemala silu a potom som dostala list od Jardu. Písal v ňom, čo všetko pre neho znamenám,“ spomínala na moment, ktorý jej dal opäť aspoň trochu nádeje.
Milena sa zamestnala a po prácu jazdila pravidelne do väznice za Jaroslavom, kde každé stretnutie niesla veľmi ťažko. „Sedeli sme proti sebe, medzi nami stôl, široký, aby sme sa nemohli dostať k sebe. Čo sa máte v takej chvíli rozprávať? Nič som mu nemohla dať,“ priznala Milena, ktorá sa aj napriek tomu, že Jaroslav mal stráviť vo väzení ďalších 17 rokov, rozhodla zostať po jeho boku. „To som nemohla urobiť – že by som ho opustila. Cítila by som sa ako mrcha. On nikoho iného nemal,“ potvrdila svoje silné city.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
