Prečo musím zomrieť mladý, nariekal Oto pochovaný pod najstrašnejšou tatranskou lavínou. Zachránil ho šál

Bol rozprávkový január 1974, V Tatrách intenzívne snežilo a stredoškoláci z Komárna si užívali posledné dva dni lyžiarskeho výcviku. Všetko išlo podľa plánov a oni sa už nevedeli dočkať, ako svoje zážitky prerozprávajú rodičom, no jedno zlé rozhodnutie navždy zmenilo ich životy. 

„Naraz sme počuli niečo, ako keby nad nami letelo lietadlo," spomína si Oto Berze na moment, ktorý sa pred 50 rokmi do dejín zapísal ako jedna z najväčších tragédií na Slovensku. Jeho zachránil šál a neodbytný pes Udo, žiaľ, jeho kamaráti také šťastie nemali.

Nepočúvali varovania

„Každé ráno sme sa chodili lyžovať. Prvé ráno ako sme tam prišli, tak bolo krásne a potom už vkuse snežilo, veľa snehu sme mali,“ spomína si na lyžiarsky výcvik na Popradskom plese jedna zo študentiek Eva Liptáková v dokumente Českej televízie Osudové okamihy. Na štvrtý deň sa k intenzívnemu sneženiu pridal aj dážď, silný vietor a hmla, a tak horskí záchranári na chatu neodkladne doručili informáciu o akútnom lavínovom nebezpečenstve.

Napriek upozorneniu sa vedúci lyžiarskeho kurzu rozhodol študentov na svah zobrať aspoň na pár hodín. Rozdelili sa na dve skupiny. Tá slabšia išla lyžovať na svah pod Ostrvou, na ktorý chodili každý deň, zdatnejší lyžiari sa presunuli na západný svah pod prístupovou cestou na Popradské pleso.

Hmla a hukot

Pre zlé počasie a hustú hmlu napokon výuku predsa len učitelia ukončili skôr a so svojimi skupinkami čakali, kým všetci prídu dole a spoločne sa vydajú do chaty. Chýbali im však drahocenné minúty. „Celá partia sme sa dohodli, že sa ešte raz spustíme,“ spomína si Oto na momenty, ktoré prerušil obrovský hukot. Pre hustú hmlu však netušil, čo sa deje a zvuk prirovnával k lietadlu.

Nanešťastie išlo o lavínu, ktorá nabrala veľkú rýchlosť a keď narazila na najnižší bod, postupovala na miesta, kde bola časť vracajúcej sa skupiny. „Hádzalo to so mnou, stočil som sa do klbka, pocítil som náraz," opisuje svoj stret s lavínou muž, ktorý len pár minút pred tragickou udalosťou v strede svahu spadol, a tak si rozopol lyže. Jeho kamaráti však boli stále vysoko nad ním.

Čelo lavíny sa zastavilo až na prístupovej ceste na Popradské pleso, kde čakalo druhé družstvo študentov. Sila snehu bola menšia, a tak sa z nánosov snehu dostali svojpomocne a urýchlene vyrazili hľadať svojich kamarátov na svah. Jeden z nich utekal pre pomoc na chatu.

Nič také nikdy nevideli

„Niečo tak veľkého rozsahu sme videli úplne prvýkrát a snáď už nikdy nič takého neuvidíme," opísal Zdeněk Kuběna, ktorý bol v tom čase na Popradskom plese na dovolenke s partiou horolezcov. Spolu so zamestnancami aj ďalšími návštevníkmi Chaty kpt. Morávku (dnes už Horský hotel pri Popradskom plese, pozn. red.) bez váhania vybehli na pomoc.

Dlhé hodiny sondovali márne. Až po troch hodinách spod lavíny vyhrabali telo triedneho učiteľa, krátko po ňom našli telá dvoch študentov. Záchranári vedeli, že šanca na prežitie je minimálna.

Štvornohý špecialista Udo, v tom čase vraj najskúsenejší lavínový pes na Slovensku, ich však presvedčil o opaku a opakovane hrabal pri dvoch malých stromčekoch. „Pre nás tam nič nebolo, psovod psa odvolal, ale on sa vracal. Tak sme sa vrátili aj my a začali kopať," spomína si v dokumente člen horskej záchrannej služby Vysoké Tatry Ladislav Janiga.

Čakanie na zázrak

Článok pokračuje na ďalšej strane: