Prečo musím zomrieť mladý, nariekal Oto pochovaný pod najstrašnejšou tatranskou lavínou. Zachránil ho šál
Naraz sme počuli niečo, ako keby nad nami letelo lietadlo, spomína si jeden z preživších študentov.
„V hĺbke 1,5 metra sme naraz objavili hlavu," opísal záchranár moment, kedy v mase snehu objavili Ota, ktorý bol pod snehom neuveriteľných päť hodín a snažil sa prežiť.
„Spustil som slinu, a keď mi stekala po perách dole, pochopil som, že zem je podo mnou a musím sa dostať hore. Skúšal som to, ale cez tie dva metre sa to nedalo a za chvíľu som stratil vedomie. Hlavou mi prebehlo, prečo musím zomrieť tak mladý," spomína si Oto, ktorý sa napokon stal jediným preživším zo svojej skupinky.
Videli a počuli ako chlapec pomaly a chrapľavo dýchal, no nereagoval na otázky. Ukázalo sa, že mu život zachránil šál, ktorý mu chránil ústa pred snehom. „Keď sme sa dozvedeli, že doniesli toho Berzu a on žije, v ľuďoch vytryskla taká eufória! To bolo niečo, ako keby ste našli poklad," dodáva Janiga s tým, že ostatní už také šťastie nemali a v ten deň už nikoho živého nenašli.
Do noci vyslobodili ešte telá dvoch študentov, na druhý deň lavína vydala telá ďalších piatich obetí, no posledné dve našli až v máji. Celková bilancia nešťastia tak bola 12 ľudských životov, z toho 10 študentov a jeden profesor so svojim 13-ročným synom.
Na svoje deti čakali márne
„Keď sme prišli do Komárna, v okolí priemyslovky stálo nespočetné množstvo ľudí a každý očakával toho svojho domov,“ spomínajú si preživší študenti na návrat domov. Rodiny totiž nevedeli, či ich dieťa prežilo. Všetci len stáli a čakali, či ich dieťa z autobusu vystúpi. Nie každý sa však vrátil.
„20. január 1974 je z pohľadu dôsledkov lavínovej aktivity najtragickejší v histórii lavínovej prevencie na Slovensku," uzatvára Horská záchranára služba s tým, že vyhasnuté životy dodnes pripomína tabuľka na Symbolickom cintoríne pri Popradskom plese.
„Ostali tie spomienky, chodíme tu každý rok,“ uzatvára Oto Berze, ktorý spolu so spolužiakmi a pánom profesorom každý rok na Symbolickom cintoríne položia kvety. Na pamiatku 13 vyhasnutých životov boli o pár mesiacov neskôr pri škole vysadené aj brezy. Rastú tam dodnes.
