Ultrabežec Jozef prebehol Austráliu: Mal som tri krízy, keď som plakal. Bolo to 50 dní plných prekvapení
Afriku prebehne, až keď budú deti v puberte, pretože im sľúbil, že si nebezpečné veci nechá na neskôr.
Čo vám vo chvíľach zúfalstva pomohlo najviac?
Najlepšie na psychicky ťažké dni bol spánok. Doprial som si šesť hodín denne. V hlave som si nastavil, že nový deň je nová možnosť, nový začiatok, nový cieľ. Používam to aj v živote. Keď si dávate denné ciele. Potom aj veľkú vec zvládnete jednoduchšie.
Bolo to 50 dní plných prekvapení. Každý deň bolo nové dobrodružstvo a pasovali sme sa s tým, čo prišlo. Od technických porúch na sprievodnom aute cez počasie, úpal, zmenu trasy, fyzické a psychické vyčerpanie až po dochádzanie zásob. Po ceste som stretol ale veľa úžasných domácich ľudí, ktorí žili pokojným komunitným životom. Radi sa pristavili, úprimne sa zaujímali a radi pomohli alebo nás niečím obdarovali.
Koniec cesty bol po 50 dňoch pri majáku v Perthe. Aký to bol pocit?
Posledných 50 kilometrov so mnou bežali domáci ultrabežci a kamarát Vráťa na bicykli. Bolo to krásne a zároveň dojímavé. Pri prvom mojom pokuse o prebeh Austrálie v roku 2017 moja mamina, ktorá trpela Parkinsonovu chorobu, žila. Vždy ma veľmi podporovala a hovorila mi, aby som sa nevzdával a veci dokončil. Učila ma, že nie vždy sa všetko podarí na prvý raz. Tak som sa o prebehnutie po takmer šiestich rokoch pokúsil znova.
Chodil som za ňou do zariadenia pre seniorov a pri prechádzkach som jej rozprával o prípravách, behoch a zážitkoch. Vždy ju to nabilo pozitívnou energiou. Minulý rok chorobe podľahla. Tento beh som venoval jej, svojim synom, ktorých učím to isté, a dobročinnej zbierke pre organizáciu Teamfox, ktorá sa venuje výskumu a liečbe Parkinsonovej choroby.
Prebehli ste už tri kontinenty. Bežali ste cez púšť Saharu a Gobi, pohoria, ruskú tajgu či mongolskú step. Zapísali ste sa do Guinessovej knihy rekordov ako človek, ktorý prebehol naprieč Európou v najkratšom čase. Aký je váš ďalší cieľ?
Tak najbližší plán je prebehnúť v lete Severnú Ameriku. Pokúšali sme sa o to s Matúšom Glatzom v roku 2010. On šiel na bicykli a ja som bežal. Bolo to v takomto tandeme náročné. Najmä stúpania a klesania cez pohoria v Yosemitskom národnom parku a zásobovanie. Malo by to byť okolo 4850 kilometrov. Ešte si to musím vybaviť v práci. (smiech) Mojím snom je aj Aljaška, ohňová zem. Nebezpečnejšie veci ako Afriku a Južnú Ameriku si nechám, keď budú deti v puberte. Sľúbil som im to.
