Ultrabežec Jozef prebehol Austráliu: Mal som tri krízy, keď som plakal. Bolo to 50 dní plných prekvapení

Austráliu ste sa rozhodli prebehnúť na šírku od Sydney do Perthu. Na svoj beh ste si zvolili netradične austrálske leto. Ako to prebiehalo?

Do Austrálie sme leteli na Silvestra a keďže nám meškalo lietadlo, museli sme meniť trasu a skončili sme na letisku v Bombaji. Tam sme nemali covidové pasy podľa ich predstáv, tak nás dvanásť hodín držali v miestnosti a robili nám dôkladnú prehliadku. Keď našli dron na zdokumentovanie cesty, označili nás za teroristov.

Nabehla tam polícia a vyzeralo to vážne. Ani slovenský konzulát nám nevedel poradiť. Po niekoľkých hodinách sme sa z toho dostali vďaka finančnej podpore Indie. Ozbrojený sprievodom nás však odprevadil až do lietadla. Po prílete do Sydney som sa pár dní aklimatizoval na čas aj počasie a trochu trénoval.

Prebehnúť Austráliu za 50 dní je veľká výzva. Aký tím ľudí a zabezpečenie ste mali so sebou?

Mal som maséra, kuchára, vodiča, zdravotného asistenta, technika, dietológa, psychológa a osobného trénera v jednej osobe, Ľuboša Kršiaka. Bez neho by som to nezvládol. Auto sme si požičali z požičovne. Pomohlo nám aj veľa Slovákov a Čechov, ktorí v krajine protinožcov žijú. Zuzka a Marián nás ubytovali, nakŕmili a aj nás na začiatku cesty sprevádzali.

Prvý deň sme stúpali do Modrých vrchov, kde sme prespali u druhých Slovákov. Lenže po dvoch hodinách bez čiapky, kedy som podcenil slnko pod mrakom, som dostal úpal. Vracal som, mal som teplotu a tristo výškových metrov z tisíc, ktoré som mal absolvovať, som išiel po štyroch. Trvalo to asi dve hodiny a ľudia, ktorí išli okolo, sa zastavovali a chceli mi volať sanitku. Bol som dehydrovaný a dezorientovaný, ale hovoril som si, že je trápne prvý deň skončiť. Cez noc som jedol čierne uhlie a doplnil som minerály a soli. Potom sa to už rozbehlo.

Na vašej ceste, ktorá merala 3977 kilometrov, asi bolo veľa prekvapení. Čo vám robilo najväčšie komplikácie?

Po prebehnutí Modrých vrchov sme dostali echo od Slovákov, že musíme zmeniť trasu. Oblasť, cez ktorú sme chceli bežať, bojovala so záplavami a hmyzom, ktorý prenášal zápal mozgových blán. Celá oblasť, veľká asi ako pol Európy, bola v karanténe.

Najbližšia obchádzka mala 200 kilometrov. Trasu sme upravovali každý deň, takže to bol zároveň aj orientačný beh. Najväčším problémom bolo asi dopĺňanie zásob. Potreboval som na každý deň 15 litrov vody a izotonických nápojov. Niekedy bol ďalší obchod vzdialený 1200 kilometrov, čo je ako z Bratislavy do Paríža.

Maratón je 42 kilometrov. Koľko kilometrov denne ste prebehli vy?

V priemere to bolo 75 až 80 kilometrov denne, ale mal som asi tri krízy. Vtedy som plakal. Myslel som si, že sa roztopím a prekráčal som len 25 kilometrov za deň. Mal som rôzne oškreniny, odreniny, pľuzgiere, opuchy chodidiel. V Austrálii sú totiž iné cesty ako u nás. Na vrchu je štrk, až potom je asfalt.

Chodidlá som si oblepoval kobercovou páskou. Mal som povolené tenisky, aby som nedostal zápal holennej kosti, lebo to by som skončil. Keďže sme mali kúpené letenky na konkrétny termín, mal som na seba vyvinutý tlak. Nemohol som dlhšie oddychovať, lebo som mal pocit, že nestíham. Takže keď prišla kríza, bola to kombinácia fyzického a psychického tlaku.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane: