Komunisti ju pripravili o veľkú lásku. Slávke ľudia nechcú veriť, že sa diali aj také veci
Keď niekomu spomína svoj príbeh, ľudia nechcú veriť, že aj také veci sa diali.
V prvých dňoch po príchode do Viedne to vyzeralo, že celá rodina bude pokračovať do St. Gallenu vo Švajčiarsku, kde mal Igor kontakty na bývalých spoluhráčov v hádzanárskej lige. O týždeň však už sedeli v lietadle do Sydney. Práve tu žil bratranec Igorovho nebohého otca, ktorý sem odišiel z Budapešti koncom 30. rokov. Každý týždeň odlietalo z Viedne do Sydney lietadlo plné Čechoslovákov.
Tento príbuzný vlastnil hotel v Modrých horách pri Sydney, kde sa stretávali jeho priatelia maďarsko-židovského pôvodu, ktorí sem emigrovali po potlačení Maďarského ľudového povstania v roku 1956. Tu začala pamätníčka s Igorom pracovať v kafetérii. Hostia si ich obľúbili a divili sa, že z Československa prišli takí pekní, mladí a vzdelaní ľudia. „Mysleli si asi, že chodíme po stromoch. Tento ich pohľad bol úplne absurdný,“ vysvetľovala.
Svadobné zvony
„Aby som nechodila po svete s nejakým hochštaplerom a aby boli rodičia spokojní, že som mala svadbu podľa ich prianí a želaní, rozhodli sme sa zosobášiť,“ opisovala dôvod svadby. Dňa 4. novembra ich oddal v katolíckej kaplnke český katolícky kňaz. Ani on, ani Igorova matka nemali s katolíckym obradom žiadny problém.
Spoveď s mladomanželmi vybavil v aute cestou na obrad. „Bol to na tú dobu moderný kňaz, ktorý vedel, kto sme, čo sme a prečo to robíme,“ dodala. Rodičia pamätníčky nikdy neboli nadšení zo vzťahu s Igorom vzhľadom na jeho pôvod, no nikdy to spolu otvorene nepreberali.
Hádzanár z Izraela
Igorovi veľmi chýbala hádzaná, ktorá bola v Bratislave jeho životnou náplňou, ale v Austrálii v tých časoch ešte neexistovala ako športová disciplína. Od letných prázdnin 1968 bol v Izraeli Igorov mladší brat Peter, ktorý tam odišiel so skupinou mladých ľudí, tzv. Mňačkovými deťmi, a po invázii v auguste sa už do Československa nevrátil.
Od roku 1948 v Izraeli žili matkini dvaja bratia a sestra, a tak ostal u nich. Cez Petra sa o Igorovi dozvedel tréner ženskej izraelskej reprezentácie a zlanáril ho prísť do Izraela, kde mu ponúkli hrať za hádzanársky klub Hapoel Ramat Gan. Pamätníčka s Igorom a jeho matkou odleteli zo Sydney 14. mája 1969. Klub zaplatil všetky výdaje spojené s cestou, ako aj prenájom bytu pre mladomanželov.
Hneď po príchode začali obidvaja – ako všetci novoprisťahovalci – navštevovať ulpan. Inštitút na výučbu modernej hebrejčiny a izraelských reálií v oblasti kultúry, geografie a histórie. „Každý deň, okrem soboty, sme sa učili ivrit - od ôsmej ráno do jednej. Bola to najlepšia jazyková škola, akú som kedy zažila. Za šesť mesiacov som rozprávala a písala po hebrejsky,“ usmieva sa.
Nešťastní rodičia
Rodičia pamätníčky boli celý čas nešťastní, že ich dcéra emigrovala, a posielali jej smutné listy. „Napriek tomu, že mám dve sestry, to veľmi ťažko niesli,“ spomínala. Bola hlboko presvedčená, že keď ich navštívi na Vianoce, tak sa s jej odchodom zmieria a situácia sa zlepší.
Viac si môžete prečítať na ďalšej stránke.
