Komunisti ju pripravili o veľkú lásku. Slávke ľudia nechcú veriť, že sa diali aj také veci
Keď niekomu spomína svoj príbeh, ľudia nechcú veriť, že aj také veci sa diali.
Po sobáši požiadala cez veľvyslanectvo v Sydney o vydanie cestovného pasu s novým priezviskom Bieliková. Kým opustili Austráliu, doklady z Československa ešte nedorazili, ale boli jej následne zaslané do Izraela. V pase bola výjazdná doložka vo forme pečiatky, ktorá legalizovala jej pobyt v zahraničí do apríla 1970. Napriek tomu ju okrem Igora celá rodina v Izraeli od cesty odhovárala.
Tušili, že je to nebezpečné a že môže mať problémy s návratom: „Pamätám si, že mi Igorova mama pred odjazdom povedala: ‚Len Ťa, Slávka moja, prosím, aby si nikdy nič zlého o Izraeli nehovorila.‘ Na to som odpovedala, že akoby som mohla, veď som tu doma.“ Naopak, otec pamätníčky bol presvedčený, že za manželom sa bude môcť vždy vrátiť. „Verila som otcovi a nie Igorovej rodine, čo si to nemyslela. Prijali ma ako vlastnú dcéru, všetka česť, cítila som sa medzi nimi veľmi dobre,“ spomínala s dojatím.
Dramatická zmena
Sama si vôbec nepripúšťala, že ide o riskantný krok. Za rodičmi odletela 14. decembra 1969 so spiatočným izraelským vízom platným do konca januára. Aby mohla vycestovať z Československa, bolo potrebné opäť žiadať o vycestovaciu doložku.
Avšak situácia sa dramaticky zmenila. Po násilnom potlačení demonštrácií k prvému výročiu invázie v auguste 1969 a po upevnení pozície Gustáva Husáka vo funkcii nástupcu Alexandra Dubčeka ako generálneho tajomníka KSČ došlo k sprísneniu režimu na československých hraniciach. Formou vládneho nariadenia z októbra 1969 dochádza k obmedzeniu vydávania cestovných dokladov a vycestovacích povolení.
Zamieta sa!
Žiadosť pamätníčky bola zamietnutá a už v januári začala tušiť, že dostať sa do Izraela bude problematické. Od februára 1970 začala opäť pracovať na svojom pôvodnom mieste ako učiteľka: „Klobúk dole, riaditeľka musela mať papalášov za sebou, že to vedela bez akéhokoľvek problému zariadiť.“
Riaditeľka ju ochránila aj pred výsluchmi na ŠtB: „Nedovolila im, aby sa za mnou chodili čokoľvek pýtať, že stačí, že som takto režimom potrestaná. Takže sa ma veľmi zastala, naozaj.“ Keď sa po niekoľkých rokoch konečne mohla stať triednou učiteľkou, muselo to byť oficiálne pod dohľadom riaditeľky. „To boli doby, bože môj,“ vravela.
V kádrovom hodnotení mala napríklad napísané: „Ako ojedinelá členka profesorského kolektívu nie je členkou ZČSSP (Zväzu Československo-sovietskeho priateľstva pozn. ed.), čo tiež svedčí o jej kádrovom nedostatku. Túto vetu som si zapamätala.“
Posledné stretnutie
Komunikácia medzi pamätníčkou a Igorom prebiehala len formou listov, ktoré pravdepodobne Štátna bezpečnosť otvárala. Telefonovanie bolo veľmi drahé a zahraničné spojenia boli aj tak odpočúvané. Rumunsko bolo jedinou krajinou východného bloku, ktoré odmietlo po Šesťdňovej vojne v roku 1967 prerušiť diplomatické vzťahy s Izraelom. Popri Maďarsku a Bulharsku bolo taktiež jedinou krajinou, kam mohli československí občania vycestovať bez vycestovacej doložky. Pamätníčka sa v lete roku 1970 stretla s Igorom na rumunskej pláži Mamaia.
Boli pevne rozhodnutí, že sa budú intenzívne pokúšať o jej vycestovanie. O rok na to sa Igor zúčastnil sústredenia v Rumunsku pred cestou do Japonska na hádzanársky turnaj. Manželia rozmýšľali využiť túto príležitosť a pokúsiť sa dostať pamätníčku z Rumunska ilegálnou cestou.
Dúfali, že im pomôže Slovák, ktorý pracoval v Bukurešti na izraelskom veľvyslanectve, ale, bohužiaľ, ich nádeje ostali nenaplnené a nepodarilo sa im nič vybaviť. „Mali sme asi zase ružové okuliare. Neviem, čo som si myslela, ako sa odtiaľ dostanem, či v nejakom batohu v lietadle,“ spomínala. Bolo to nakoniec ich posledné osobné stretnutie.
Proti komunistickému režimu nemali šancu
Medzitým sa s písomnými žiadosťami obracala na všetky možné úrady a inštitúcie. Odpoveď bola vždy zamietavá. Všemožne jej pomáhal otec, ktorý mal medzitým asi výčitky svedomia. V roku 1972 sa pamätníčka obrátila na prezidentskú kanceláriu Gustáva Husáka. Samozrejme, prišla odmietavá odpoveď s krátkym zdôvodnením, že vycestovanie nie je v štátnom záujme, keďže manžel žije v zahraničí ilegálne.
Viac si môžete prečítať na ďalšej stránke.
