Komunisti ju pripravili o veľkú lásku. Slávke ľudia nechcú veriť, že sa diali aj také veci
Keď niekomu spomína svoj príbeh, ľudia nechcú veriť, že aj také veci sa diali.
Po tomto zamietnutí sa rozhodli zmeniť taktiku. V apríli roku 1973 sa formálne rozviedli a dúfali, že sa pamätníčka dostane nejakým spôsobom na Západ. Ale v druhej polovici 70. rokov bolo skoro nemožné obdržať devízový prísľub a vycestovaciu doložku. „Celý čas som dúfala, že sa to musí podariť, ale nepodarilo sa.“ Bola aj presvedčená, že keby sa Igor vrátil, tak by ho okamžite odsúdili a uväznili. „Nepomáhalo nič. Už sa mi to vymazalo z pamäti. Boli to preplakané roky,“ dodáva smutne.
Cesty sa rozchádzajú
„V učiteľskom zbore som mala veľmi dobrých kamarátov, ktorí ma podržali, aby som menej plakala, aká som bola nešťastná,“ spomína. Blízky vzťah udržiavali aj dlho po páde režimu a za ich pomoc je im vďačná. Kamaráti boli tí, ktorí dali jej životu nový rozmer a nový zmysel: „Už je to prebolené.“ Čas pracoval proti ich veľkej láske. V roku 1978 si Igor vyžiadal kópiu rozvodového listu, ktorý potreboval k svadbe v Izraeli. Aj pamätníčka si našla nového partnera, v roku 1979 sa vydala a narodila sa jej prvá dcéra.
V Bratislave po celý čas naďalej udržovala kontakty so sesternicou Igorovej mamy, ktorej celá rodina zahynula v Auschwitzi a ktorá ako jediná ostala v Bratislave: „U nej som prvýkrát videla vytetované číslo. Ona nechcela emigrovať. Teta Manca bola pre mňa ako druhá mama.“ So svojou mamou ani so sestrami sa o celej záležitosti nikdy otvorene nerozprávala a listy od rodičov dnes už nemá. „Raz som to všetko roztrhala a spálila,“ vraví.
Pád železnej opony
November 1989 prežívala veľmi intenzívne a pravidelne chodievala na demonštrácie na námestí SNP. Avšak najvýznamnejším dňom je pre ňu 10. december, keď sa uskutočnil pochod cez otvorené hranice do rakúskeho Hainburgu.
Zobrala naň aj svoju desaťročnú dcéru. Chcela, aby zažila túto udalosť a aby si ju navždy zapamätala. „Bolo to pre mňa niečo neuveriteľné, že môžem prejsť cez ten poondiaty Berg. Obidve dcéry bývajú v Kitsee. Dodnes, prisahám, vždy keď za nimi idem, si na to pomyslím. Prečo sme toto museli prežiť?“ pýta sa dnes.
Návrat domov
S Igorovou rodinou je v priateľskom vzťahu dodnes. V roku 1998 sa s mladšou dcérou a manželom vydala prvýkrát do Izraela. „Bolo to ako prísť domov,“ spomínala. Staršia dcéra strávila rok v USA na ročnom študijnom pobyte u Igorovho brata. Do Izraela sa pamätníčka vrátila ešte dvakrát. S Igorom sa zvykli vídať v Bratislave, kam chodí pravidelne na návštevu a na stretávky s priateľmi, ktorí prídu z rôznych kútov sveta.
Celý život citlivo vnímala bežné antisemitské hlášky: „Nielenže to tak bolo, ono to tak, žiaľbohu, je. Ja by som každého mladého Slováka povinne poslala aspoň na rok von, ani nie do Izraela, naučiť sa reč a byť medzi ľuďmi a nebyť tu zavretý, aby získal nadhľad. Potom tu vyrastajú takí ‚Hej Slováci, ja som Slovák, kto je viac‘. Každý, kto bol vonku a sa vráti, má iné názory ako ten, kto nikdy nikde nebol a povie, že za socíku bolo lepšie. Je veľa takých ľudí. Keď niekde spomeniem môj príbeh, tak nechcú veriť, že aj také veci sa diali.“
Mladým ľuďom pamätníčka odkazuje, aby si vážili slobodu pri prechode hraníc. Aby si vážili, že môžu ísť študovať do zahraničia a majú také široké pole možností. „Po tejto stránke sme tu boli naozaj za železnou oponou. Že sa môžeš zobrať a ísť a nikto ti nepovie, že nesmieš,“ uzatvára.
