Bianka učí ženy a deti sebaobrane: Aby ste zneškodnili agresora, nemusíte cvičiť s ťažkými váhami
Kľúčové sú osobné hranice, nastavenie mysle, sebavedomá komunikácia a vnímanie vlastnej intuície, hovorí Bianka Urbanovská o povzbudzujúcej sebaobrane.
Grafická dizajnérka Bianka Urbanovská sa cítila bezmocne, keď na ňu muži na Kostarike pískali na ulici alebo ju sledovali v autách. Popri štúdiu udržateľného rozvoja na vysokej škole sa preto prihlásila na kurz povzbudzujúcej sebaobrany. Keď sa v roku 2019 vrátila domov, stala sa prvou certifikovanou lektorkou v tejto oblasti na Slovensku.
Dnes popri práci grafičky v projekte Za seba učí ľudí, ako si nastavovať osobné hranice a efektívne sa brániť v bežnom živote. Okrem žien, ktoré sú najčastejším terčom násilia, vzdeláva najnovšie adolescentov, žiakov, škôlkárov aj celé rodiny. Pre DOBRÉ NOVINY sa s ňou zhovárala Lucia Fričová.
Ste malé útle žieňa, stáva sa vám často, že sa dostávate do nepríjemných situácií?
Stáva sa mi, že ľudia prekračujú hranice, teda snažia sa o to. Tomu sa človek asi nevyhne. Mám však pocit, že to viem zastaviť skôr, než by došlo k niečomu nepríjemnejšiemu. Využívam veci, ktoré učím aj ostatných ľudí a sledujem, ako to funguje. Výsmešné či nenávistné komentáre mnou moc nehýbu. Sociálne siete ma celkom vycvičili. Aj keď zo začiatku som si to pripúšťala viac, než by bolo nutné a príjemné.
Keďže ste lektorka sebaobrany, pomôžete človeku v núdzi?
Keď viem, že to zvládnem, tak samozrejme. Nepríde mi rozumné sa hádzať do bitky a skončiť so zranením, prípadne horšie. Vždy vravím, že na prvom mieste musí byť vlastná bezpečnosť.
Kedy ste sa ocitli v takej situácii naposledy?
Vo vlaku. Sadla som si a po chvíli som začula veľký hluk v prednej časti vozňa. Vykukla som, čo sa deje. Všimla som si, ako skupina opitých mužov veľmi hlučne až agresívne rozpráva na ženu, ktorá vyzerala zmätene. Všimla som si, že nerozpráva po česky a nerozumie im. Rozhodla som sa jej pomôcť. Spýtala som sa mužov, či potrebujú pomoc s prekladom. Polovica Čechov sa do mňa pustila nadávkami a krikom, aby som išla a nestarala sa.
Zopakovala som, že im chcem pomôcť, lebo ona im nerozumie. Žena mi vysvetlila, že má medzi nimi kúpenú miestenku, ale necíti sa tam bezpečne. Ponúkla som jej, že môže ísť so mnou dozadu. Tí chlapi na nás stále niečo kričali. Napríklad aká som primitívna, zakomplexovaná Slovenka, ktorá robí problémy. Vyhrážali sa, že vedia, kde sedím a mala by som sa báť. Zakaždým, keď išli na WC, tak sa na mňa vražedne pozerali.
Pamätám si, ako som písala správu blízkym o tom, čo sa stalo, koľko ich je, kde sedia, ako vyzerajú, ako sa volajú (čo som začula z ich konverzácie). Pre istotu. Premýšľala som nad tým, čo spravím, keď ma napadnú. Čo použijem ako bariéru. Ako zmobilizovať okolie, ktoré celý čas, čo sa to dialo, pozeralo do okna alebo mobilu. Američanka mi poďakovala, že som ju zachránila.
Prečo ste sa začali zaujímať o sebaobranu? Viedli vás k tomu nejaké osobné skúsenosti?
Rozhovor pokračuje na ďalšej strane:
