Lucia z oddelenia pre nevyliečiteľne chorých: Či sa u nás dejú zázraky? Máme pacientov, ktorí sa vyliečia

Prečo ste si vybrali práve tento neľahký odbor medicíny?

Ja som začínala na internom oddelení, kde som videla závažne chorých ľudí na konci života a niekedy márnu liečbu, ktorá neviedla k zlepšeniu ich stavu. Rozhodnutia lekára v hraničných situáciách nie sú jednoduché a často je na ne veľmi málo času. Možno tu niekde sa zrodilo moje definitívne nasmerovanie.

Onkológiu som chcela robiť vždy, ale keď som sa dostala na onkologické oddelenie, bolo to pre mňa príliš ohraničené. Paliatívna medicína prepojená s onkológiou napĺňa moje profesionálne predstavy o pomoci pacientom i možnosti odborného rastu.

Stáva sa, že aj lekári na paliatívnom oddelení povedia „stal sa zázrak“? Mám na mysli, keď sa ťažko chorého pacienta podarilo vyliečiť. Zažili ste niekedy takýto príbeh?

Odpoviem asi inak, ako očakávate, či dúfate. Zázrak znamená popretie fyzikálnych, prírodných zákonov, podľa ktorých funguje ľudské telo. A to sa, žiaľ, v reálnom živote nedeje. Stane sa však niekedy, že máme pacienta, u ktorého nebola presne stanovená diagnóza a keď prídeme na hlavný dôvod jeho ťažkostí a nasadíme správnu liečbu, tak sa vylieči. To by som však nenazvala zázrakom, skôr medicínskym úspechom a aj my, lekári, sme šťastní, keď sa nám takéto niečo podarí.

Dnes už asi všetci vieme, že včasná diagnostika onkologických ochorení znamená veľkú šancu na uzdravenie a preventívnymi vyšetreniami by sa dalo mnohým úmrtiam predísť. Uvedomujete si to často pri lôžkach svojich pacientov?

Bohužiaľ, uvedomujem si to každý deň. Každý deň vidím nejeden prípad, kedy sa dalo ochoreniu predísť prevenciou. Na Slovensku sú štatistiky výskytu onkologických ochorení a úmrtí aj preto také hrozivé, lebo ľudia zanedbávajú prevenciu. Preventívne prehliadky sú pritom nesmierne dôležité, pretože majú šancu odhaliť nádorové ochorenia v štádiách, keď nemusia byť ešte invazívne a včasným zásahom sa vyhneme tomu, že potom čakáme už len na ten zázrak.

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí ignorujú pravidelné preventívne prehliadky, hoci na ne máme zo zákona nárok?

Aby mysleli na to, že prvé štádiá onkologických ochorení nebolia a bez preventívnej prehliadky sa na ne s najväčšou pravdepodobnosťou nepríde. Rada by som im tiež odkázala, aby neboli hrdinami aj vtedy, keď pocítia nejaké ťažkosti, keď ich niečo začne bolieť alebo krvácať alebo vyzerá zrazu inak, ako vyzeralo doteraz, aby neváhali a zašli za lekárom ihneď. Nie je šťastné riešenie, strčiť hlavu do piesku a čakať, že to zasa prejde.

Pri práci ste si museli zvyknúť na ľudské utrpenie a smútok. Ale prídu aj chvíle, ktoré sú pre Vás mimoriadne emočne náročné a ani nadhľad profesionála Vás pri nich veľmi nepodrží?

Každý deň a nie raz. Každý rozhovor s človekom, ktorý je v ohrození života je aj pre lekára emocionálne náročný. Čo je však dôležité, aby moje emócie neovplyvňovali moje medicínske rozhodnutia. Pacientovi nepomôžem tým, že s ním budem plakať. Ja sa musím predovšetkým racionálne rozhodnúť, ako ho budem liečiť, aké lieky mu predpíšem, aby som ho zbavila bolesti. Neznamená to, samozrejme, že nie som empatická, ale svoje vlastné prežívanie a spracovanie udalostí v ambulancii alebo na našom nemocničnom oddelení si musím nechať na neskôr.

Ako si dokážete „vyčistiť hlavu“ a vysporiadať sa s každodenným emočným tlakom?

Pomáha mi rodina, pomáha mi šport. Pravidelne cvičím jógu, behám, ak sa dá, idem si zalyžovať alebo zaplávať. A to, že môžem byť po práci s manželom, deťmi, stretávať sa s našimi rodičmi, tráviť voľné chvíle s priateľmi, je pre mňa ideálny spôsob psychického relaxu.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane: