Lucia z oddelenia pre nevyliečiteľne chorých: Či sa u nás dejú zázraky? Máme pacientov, ktorí sa vyliečia

Zmenil medicínsky odbor, ktorému sa venujete, aj Váš osobný pohľad na život a na smrť?

Určite. Vážim si aj veci, ktoré mnohí ľudia berú ako samozrejmé, ale ony nie sú samozrejmé, lebo každý nemá  to šťastie, ich zažívať. Tešia ma drobné radosti a nezaoberám sa malichernosťami. Najväčší vplyv, čo ja pociťujem, je schopnosť pozerať sa na každodenný život s určitým nadhľadom. Ak je treba, položím si otázku - bude ma toto trápiť, keď budem umierať? Asi nie, je to len dnešná drobnosť, ktorá ma postretla, ktorá sa vyrieši a v kontexte celého života nie je vôbec podstatná.

Myslíte si, že naša spoločnosť by mala zmeniť prístup aj pohľad na koniec života?

Predovšetkým by sme mali túto stránku ľudskej existencie detabuizovať. Za posledných sto rokov sme rozvojom zdravotníctva dospeli k tomu, že umieranie schovávame za múry nemocníc a tvárime sa, že neexistuje. Je to pre nás síce pohodlné, ale krátkozraké. Nikto nie sme nesmrteľný, každého smrť jedného dňa stretne. Kedysi s ňou boli ľudia zžití, pretože sa zomieralo doma. Teraz ju berieme ako niečo neobvyklé a dramatické, čo je vlastne škoda pre človeka.

Nie je takýto rešpekt prirodzený, keďže na rozdiel od narodenia, odchod zo života nikto nevítame?

Ale to je prirodzené. Zdravé je, že chceme žiť.  Avšak tým, že sme prirodzenú smrť a umieranie od seba odsunuli, nechceme o nej nič počuť, žijeme v nereálnom svete. A potom zrážka s realitou a vlastnou smrteľnosťou býva niekedy veľmi, veľmi tvrdá. Keby sme ju pustili k sebe bližšie, tak by sme sa jej možno menej báli. Dať ľuďom možnosť zomierať doma v kruhu rodiny, vrátane pomoci lekárov, v zmysle odstránenia ich utrpenia, je jedným z cieľov mojej práce.

Do akej miery dnes dokážeme na Slovensku takéto niečo chorým ľuďom a rodinám umožniť?

Mobilné hospice u nás pribúdajú, a je to aj vďaka grantom z Eurofondov, ale faktom je, že dopyt rodín vysoko prevyšuje naše súčasné možnosti, jazdiť za pacientami domov. Žiaľ, táto oblasť medicíny je zo strany zdravotných poisťovní extrémne podfinancovaná. Nedávno to potvrdil aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, že ani len tie peniaze, ktoré podľa zákona mali byť zo zdravotných poisťovní alokované, nedosiahli plnú výšku a prišli ešte aj neskoro. A pritom tieto financie ani zďaleka nedosahujú úroveň podpory v Česku a už vôbec nehovorím o iných krajinách Európy.

Aká je to správa pre slovenských onkologických pacientov?

Prakticky to znamená, že mobilné hospice, ktoré by mohli jazdiť za nimi domov a tak im zmysluplne pomáhať a uľahčovať  život, to môžu robiť len vo veľmi obmedzenom rozsahu. A ani tie mobilné hospice, ktoré sme už v niektorých okresoch vytvorili, ak by mali fungovať len zo zdrojov zdravotných poisťovní, tak nemajú šancu prežiť ani deň. Aby mohli existovať a ľuďom pomáhať, musíme hľadať finančné zdroje inde, čo nie je správne.

Dostupnosť paliatívnej medicíny je, z dôvodu nedostatku financií, pre slovenských pacientov nízka a to v ktorejkoľvek podobe, nejde len o mobilné hospice, ale aj možnosti ambulantnej starostlivosti a obmedzené kapacity v nemocniciach. Do ambulancie Paliatívneho oddelenia NOÚ v Bratislave jazdia onkologickí pacienti z celého Slovenska, napríklad až z Bardejova. Cestujú dlhé hodiny a potom ďalšie hodiny čakajú na vyšetrenie, pretože na Slovensku chýbajú ambulancie paliatívnej medicíny.

Pomáha Vám tretí sektor, teda združenia, ako je Liga proti rakovine, Plamienok a ďalšie? Sú dôležitou súčasťou systému starostlivosti o onkologických pacientov?

Našťastie pre nás, že existujú. Občianske združenia pomáhajú  nielen pacientom, ale aj nemocniciam a hospicom. Na Slovensku sú extrémne dôležité najmä preto, že peniaze zo štátneho zdroja alebo zo strany platiteľov, teda poisťovní nie sú dostatočné. Napríklad, naše hospice, či už lôžkové alebo aj mobilné, sa musia spoliehať aj na peniaze z tretieho sektora, inak by neprežili. Liga proti rakovine ponúkala tiež program psychologickej pomoci a aj vďaka nemu sme mali na paliatívnom oddelení psychologičku pre pacientov a ich príbuzných, teraz máme pre ňu podporu z ďalšieho programu.

Preto úvahy zobrať občianskym združeniam dve alebo tri percentá daní, boli pre nás šokujúce a extrémne krátkozraké. Akonáhle by štát tento krok urobil, tak tieto dôležité organizácie a ich pomoc pacientom, zaniknú. No potreby chorých ľudí zostanú a kto ich bude financovať? Štát, ktorý nemá ani teraz na to, čo potrebujeme?

Paliatívna medicína nie je len o pacientoch, ale aj o blízkych, ktorí sú vystavení extrémne ťažkým životným situáciám a aj úlohám spojeným so starostlivosťou o chorého. Ako pracujete aj s nimi?

Naše prepojenie s rodinami je intenzívne a je súčasťou starostlivosti o chorého. Paliatívna medicína je totiž  definovaná ako komplexná, aktívna, na kvalitu života orientovaná starostlivosť o pacienta, ktorý trpí nevyliečiteľným, pokročilým, progredujúcim ochorením, a o jeho rodinu. Pokiaľ je pacient odkázaný na pomoc niekoho blízkeho, tak aktívne s ním spolupracujeme. Sprevádza ho na vyšetrenia, je s nami v ambulancii, komunikujeme spolu v čase hospitalizácie aj domácej liečby.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane: