Popolušky v pivnici roky hladovali a predčasne dospeli. Helena svoje dcéry uchránila pred istou smrťou
Dievčatá mali prísny zákaz vychádzania na ulicu, no zvedavá Gertruda to porušila. Mohlo ich to stáť život.
„Otecka odviedli a nám strhli zlaté náušnice a retiazky s Dávidovou hviezdou, ktoré nám nechal urobiť,“ spomínala pre Pamäť národa Gertruda, ktorá otca s plačom odprevadila ku kinu, kde zhromažďovali Židov, odkiaľ ich odvliekli na stanicu. „Otec ešte zavolal na mamičku: ‚Heli, nechaj deti pokrstiť, nech majú lepšiu budúcnosť ako ja.' Potom sme ho už nikdy nevideli,“ spomínala.
Život v pivnici
Helena vedela, že domov sa s deťmi už nemôže vrátiť. Zostalo im iba to, čo mali na sebe. „Nás, polovičných Židov, dali do jedného židovského domu, kde sme dve alebo tri noci spali na holej zemi. S mamičkinou pomocou sa nám nejako podarilo utiecť. Odvtedy nás schovávala,“ prezradila o mame Helene, ktorej sa dokonca podarilo od jedného Nemca vybaviť, aby zlikvidoval krstné listy jej dcér, takže pre úrady prestali existovať. Jej úlohou teraz bolo, aby dcéry ukryla tak, aby ich nikto nenašiel. „Mamička si vedela poradiť. Bola rázna, múdra a výrečná,“ hovorila Gertruda.
Helena mala 11 súrodencov, no v tých najťažších časoch jej nikto z nich nepomohol. Odpísali ju, pretože si vzala Žida. Aj bez ich pomoci si nakoniec vybavila prácu v železiarňach a podarilo sa jej zohnať aj malý byt, ku ktorému patrila pivnica. Práve tam trávila Gertruda so svojou sestrou väčšinu času.
Popolušky v pivnici
Pivnica, v ktorej deti večne čakali na mamu, kým príde z práce, bola malá a neútulná. Vošli sa tam dve železné postele, ktoré boli na sebe, stôl a stoličky. Na prikrytie mali iba staré deky. Keď bola zima, matka im nosila do postele gumové zahrievacie fľaše. Aj keď sa Helena snažila, ako vedela, trpeli nedostatkom jedla a z potravinových lístkov, ktoré dostávala len pre seba, musela uživiť tri hladné krky. Najčastejšie jedli len chlieb s melasou, nemali mäso ani cukor a sviatok bol, keď mali trochu mlieka.
O hlade si dlhé hodiny sestry krátili čas čítaním, no odmietali čítať rozprávky. „Odmietali sme rozprávky, kde boli princezné a kráľovné v krásnych šatách. To sme nečítali. Robilo nám to strašne zle, keď sme boli také Popolušky v pivnici,“ spomínala Gertruda, ktorá mala vždy strach, že ich v pivnici niekto objaví. Ak počuli, že niekto ide, zhasli svetlo a boli úplne potichu. Problémom bolo, že záchod bol na chodbe a aj tam sa báli chodiť. „Vždy jedna strážila,“ hovorila.
Raz ráno utiekla
Helena dcéry v pivnici nezamykala, bála sa totiž, aby nezostali uväznené v prípade náletu alebo požiaru. Mali ale prísny zákaz vychádzania na ulicu. Zvedavá a nebojácna Gertruda to však porušila.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
