Popolušky v pivnici roky hladovali a predčasne dospeli. Helena svoje dcéry uchránila pred istou smrťou
Dievčatá mali prísny zákaz vychádzania na ulicu, no zvedavá Gertruda to porušila. Mohlo ich to stáť život.
„Strašne som túžila vidieť, ako vyzerá škola, trieda, tabuľa. Raz ráno som utiekla a poprosila som dievčatko v mojom veku, ktoré išlo do mestského domu, aby ma vzalo so sebou, že jej odnesiem kufrík,“ spomínala Gertruda, ktorá sa so svojou sprievodkyňou dostala až do triedy a sadla si vedľa nej do lavice.
Pocikala sa od strachu
„Prišla pani učiteľka a pri kontrole dochádzky zistila, že som tam navyše. Pýtala sa, z ktorej školy som prišla. Pekne po nemecky som jej povedala, že do školy nechodím, pretože nesmiem. Keď sa pýtala prečo, odpovedala som, že som Židovka. Urobila taký bordel, že som sa od strachu pocikala. A vyhodila ma,“ rozprávala o momente, ktorý jej rodinu mohol stáť život.
Aj keď ich učiteľka nakoniec neudala, mama Helena sa neustále bála a nevedela malým dcéram vysvetliť, čo by ich mohlo postihnúť. Jedného dňa im povedala pravdu. „Vedeli sme, že sú koncentračné tábory a že tam je asi aj otecko. Informovali nás, ako postupujú sovietske vojská. Hovorila: ‚Vydržte to ešte chvíľu. Čoskoro bude koniec vojny.“ A tak sme v tejto pivnici predčasne dospeli,“ priznala Gertruda, ktorá v pivnici žila dlhých šesť rokov.
Keď ich v máji 1945 mamička pustila z pivnice, boli vychudnuté, vyhladované, no aj tak s úsmevom na tvári vítali sovietskych vojakov. Do Třince sa po vojne z Auschwitzu vrátil jediný väzeň a ten bol svedkom toho, ako ich otec v roku 1942 prišiel o život, keď ho v tábore zastrelili. Helena vedela, že ju čaká ako mamu samoživiteľku ťažký život.
Odvahu jej dal manžel
Dcéra Gertruda milovala školu, no po štvrtej triede meštianky išla rovno do práce, pretože rodina potrebovala peniaze. V železiarňach nakoniec viac ako 40 rokov opravovala rôzne menšie elektrické spotrebiče od vysávačov až po vŕtačky.
Jej najväčšou radosťou sa stal manžel Rudolf a hory, ktoré boli ich spoločnou vášňou. „Tatry, Krkonoše, Beskydy. V zime na lyžiach, v lete pešo. To bola naša radosť,“ hovorila pani Gertruda, ktorá svoj životný príbeh vyrozprávala až v roku 2007, keď sa o jej rodinnú históriu začali zaujímať gymnaziálni študenti, ktorý jej príbeh spracovali do historickej súťaže. O svojom živote v pivnici dovtedy neprehovorila. „Ani ja, ani sestra. Strašne sme sa hanbili. Nechápali sme, čo sme urobili také zlé, že sme sa museli tak dlho schovávať. A stále sme to mali v sebe. Strach a hlad,“ priznala Gertruda, ktorej dal odvahu až manžel, ktorý jej hovoril, aby sa viac neskrývala. Nemala sa už pred čím.
